Mojim snom vždy bolo pracovať alebo žiť v zahraničí. Najskôr sa mi splnilo to prvé, neskôr sa mi splnilo i to druhé. Teraz žijem vo Švédsku druhý rok a nikdy ma nenapadlo, že by to mohlo byť až také ťažké. To, čo som brala doma ako samozrejmé beriem teraz ako vzácny dar. Ak sa mi nedajbože podarí s niekým nadviazať konverzáciu, ktorá má i odozvu, cítim sa akoby som mala milión vo vrecku, alebo ako dobytá baterka pripravená čeliť čomukoľvek. Žiaľ je veľa takých chvíľ, keď mám pocit akoby som bola neviditeľná.

Uvediem príklad: S mojim manzelom (žije tu už 15 rokov) ideme na návštevu, s tou mojou malou znalosťou jazyka dokážem konverzovať asi 15 minút, potom je už prítomný len moj duch. Keďže moje znalosti jazyka ešte nie sú na takej urovni, zvyšok času si moje myšlienky zahrávajú s mojim sebavedomím. Nie je to ľahké, veľakrát depkujem, ale stále sa snažím veslovať.

Bola by som rada, keby ste sa aj vy podelili so svojimi začiatkami „vonku“.

Je určite veľa vecí, čo musí človek prekonať. Je však dôležité pozitívne myslieť a mať vieru vo vlastné schopnosti. Verím, že Ti tieto riadky moc nepomôžu, no cudzina je aj mojim snom napriek tomu, že som už v strednom veku. Nie sme o nič menej ako cudzinci, iba máme možno menej viery vo vlastné schopnosti. Skús sa držať jednej zásady : Ak si myslíš že nevládzeš, máš v sebe ešte 50% síl a energie, len ju treba vedieť objaviť a správne využiť. Držím palce a veľa šťastia.

Pro Peter: Ackoli jsem sam temito problemy neprosel (jsem tu od malicka), vidim ve svem okoli spoustu lidi, kteri v jakemkoli veku dokazali polozit sva kufry a rozjest svuj zivot znovu naplno. Je to hlavne otazka vule a hledani sama sebe, sve sily………… ano, mas pravdu, byti sebejisty……..

Milá Zuzana, svojim príspevkom si ma veľmi nepotešila…Necháp to v zlom, len ja akurát stojím pred voľbou „odísť či neodísť?“ a veľmi silné „NIE“ argumenty sú práve tie, ktoré uvádzaš Ty. Študovala som dlhší čas v zahraničí, ale vždy so spiatočnou letenkou vo vrecku…Tentokrát, keďže mám v zahraničí partnera, by to už viedlo asi k väčšiemu záväzku…
Neviem …práve predstava neschopnosti komunikovať na istej intelektuálnej úrovni (teda nielen o počasí) ma desí….

Pro Ivu: Premyslej a poslouchej srdicko……… Vse ostatni casem prijde………….

Mila Zuzana.
Nie je to lahke prist do cudzej krajiny v dospelom veku,naucit sa jazyk,prisposobit sa,najst si znamych,pracu a pod.,zaciatky su vzdy tazske ,ale vola nevzdavat sa je silnejsia,aspon tak to bolo v mojom pripade.Tvoje pocity a zazitky mi velmi pripominaju moje zaciatky v cudzine,zvladnut jazyk ,ktory sa vobec nepodoba mojmu rodnemu bola riadna fuska,pocuvat televizne noviny a citat noviny boli dve rozdielne veci,ale zaroven velmi dolezite,pretoze som sa musela naucit gramatiku a zaroven aj vyslovnost ,pretoze inak sa to pise a inak vyslovuje ,co je velmi odlisne od slovenciny.Akurat tu som mala problemy,jedine co mi zostavalo dostat sa do vztyku s ludmi a komunikovat s nimi bez ohladu na to na akej urovni su moje jazykove schopnosti,zaciatky boli vseliake,nikedy som to zvladla a niekedy som sa tak lutovala,ze sa mi chcelo len a len plakat.Ale raz som uz toho mala dost a rozhodla som sa stavit vsetko na jednu kartu,bez ohladu na to co si vsetci myslia o mne zacalo som rozpravat ,pytat sa, komunikovat,prestala som sa hanbit a ostychat a radsej byt ticho ,ako povedat nieco nespravne alebo zle!!!
V ten den som si povedala sama sebe ,ved vsetci vidia a pocuju ,ze nie som domorodec a keby aj oni prisli do mojej krajiny mali by take iste problemy z akymi sa teraz trapim ja.Je tomu uz 14 rokov ,ako som sa prestahovala do Norska,teraz zvladnem zivot v cudzine lavou rukov,rec uz nie je pre mna problemou a ked niekdo nedokaze,alebo nechce pochopit co mu hovorim,tak to je jeho problem a nie moj, mam 2 krasne deti,manzela ,pracu,byt …….a mame sa dobre.
Tak hlavu hore Zuzana,ziadna kasa sa neje taka horuca ,ako bola uvarena.Neboj sa rozpravaj,komunikuj a to naj hlavnejsie NEVZDAVAJ SA,VSETKO MA SVOJ CAS:) Maria

nedepkuj, neplac, neuzatvaraj sa do seba!!! Mozno to znie tvrdo ale to je jediny liek 🙂 Tiez som mala nabeh na podobne stavy na zaciatku ale vdaka mojmu manzelovy , ktory mi vyslovene nedovolim im prepdnut som to prekonala dost rychlo (po 2 mesiacoch som uz mala hufu kamaratok, z ktorych do dnes mi zostalo par trvalych a kvalitnych priatelstiev). Tvoj manzel je slovak? tak to vyznelo z prispevku… To je jedno, ale ked tam zije uz 15 rokov urcite sa tam uz citi ako ryba vo vode. Prvym krokom bude aby za teba nevybavoval veci (aj ked nevies jazyk!) Pamatam sa, ze mne sa to zdalo najprv z jeho strany dost „krute“ ze nechce ist so mno na urad a ze talci na mna aby som si co najskor nasla robotu aj ked sme na tom neboli financne zle..ale neskor som pochopila, ze to bol jediny sposob ako na mna lebo inak by som sa asi bez neho nepohla ani na krok 🙂 a tak som si aj ked horkotazko povybavovala vsetko sama, nasla robotu (aj ked som este nevedela jazyk a vobec nebola v mojom obore – dnes uz robim to co som vystudovala) popri tom chodila na kurz grectiny, spoznala kopec ludi, zacala sa spolocnesky stykat aj s mojimi znamimi (nie len s manzelovymi!) Niekedy clovek potrebuje nakopnut – a ked ho nenakopne niekto iny, musi sa nakopnut sam! ..najhorsie je prepadnut strachu a smutku, bojuj aj ked na zaciatku budes „neviditelna“ 🙂 svojou silou a vytrvalostou sa rychlo zviditelnis – JE TO LEN V TVOJICH RUKACH!

Ahoj Zuzka, velmi dobre chapem, co prezivas,…ale ako ostazni spominali, treba trochu casu. Ja som vydata za Nora, ale byvame v Bavorsku. I ked som po nemecky uz cosi vedela, velmi mi to nepomohlo, bavorcina je narecie a tak sa tu aj hovori. Kamaratky mam, ale len z CR alebo SR, tiez tu vydate. O par rokov sa chceme stahovat do Norska, takze ma caka opat ucenie sa noveho dialektu, ktory je od spisovnej norciny vzdialeny, hladanie znamych. Uz teraz na to nemam chut, ale budem musiet.Inak sa budem stale citit ako pred nedavnom na norskej svadbe, kde som nerozumela ani slovo (bohuzial vraveli inym dialektom ako manzel) a ked sa vsetci smiali, mne bolo do placu,….podobne stavy zazivam aj na rodinnych oslavach, ked predsalen citim, ze tam nezapadam,….no, ale zivot mame pred sebou, stale sa je co ucit. Tak vela zdaru v zaiatkoch. PS: skusila si kontaktovat SK ambasadu, ci nerobievaju nejake zrazy?

Najviac vsak zalezi na tom s kym zacinas. Ak ten clovek stoji za to – tak bojuj…

Ked som sa pristahovala do USA, strasne mi chybali kamarati, kamratky. Velaktrat som sa namotala na ludi, a dufala, ze najdem to co som mala na Slovensku…Je vsak tazke vybudovat si kamaratstvo v priebehu polroka ci roka porovnatelne s 10 rocnym kamaratstvom doma, ked ste spolu ako deti vyrastali. Po vsetkych „sklamaniach“ som si vlastne uvedomila, ze moj manzel mi dava vsetko to kamaratsvo po ktorom som tak priahla. Asi tazko stretnem cloveka co by toto prekonal. Vzdy sa niekto najde, ak by som chcela ist von bez manzela, to ano, len som prestala dufat, ze sa ten clovek raz stane naj. kamoskou…Ako to ja vidim, ludia si ty navzajom volaju len v piatok poobede s otazkou: “ Kam ides vecer von?“ a potom o nich tyzden nic nevies…

suhlasim s tebou li…zivotny partner by mal byt aj nasim najlepsim kamaratom! clovek vsak obcas potrebuje „vypadnut“ aj s inymi ludmi. Ja som si tu dokazala vytvorit par ozajstnych priatelstiev (ale so slovenkami…)…ale samozrejme tie „naj“ su doma 🙂 proste nic nedokaze nahradit dlhorocne spolocne prezite chvile a kopu zazitkov…hlavne z puberty…toto obdobie zivota vyvara pevne puta.
Dnes je mojim najlepsim pariatelom moj manzel aj ked sme doma na Slovensku 🙂 Ani tie najlepsie kamosky z dectva nedokazu vyplnit prazdnotu co citim ked som niekedy sama na Slovensku bez manzela. Ina faza zivota = ine priority!

jana,co sa tyka toho nakopnutia tak mozna mas scasti pravdu som tak trochu ten typ ktory to v urcitych zlozitych zivotnych situaciach potrebuje. Napriek tomu som podnikla vela veci na vlastnu päst,teda bez manzelovej pomoci,hlavne co sa tyka hladanie prace.Na zaciatku som bola na seba hrda a vravela som si aka som ja machrica ze som si to dokazala obehat (to som komunikovala uz v svedstine)napriek tomu,ze som tu zila iba jeden rok.Odvsadial som vsak dostala len negativnu odpoved.Mozno prave preto som teraz v prdeli.Ale nesedim doma pokracujem v studiu jazyka a dufam ze zajtra………….

Zuzi, vobec nepoznam tvoju situaciu a tak ani neviem co ti presne napisat…Napsiala som svoje zaciatky s tym, ze ty alebo hocikto iny sa mozno s niektorymi skutocnostami co som zazila ja stotozni a nieco si z toho zoberie…Ja osobne som mala urcity pocit strachu ked som sem prisla(lebo predtym sme s manzelom (vtedy este priatelom) uz zili v cudzine a moc sa mi tam nedarilo nadviazat kontakty, pracovat som nemohla lebo mi nechceli dat povolenie a kopec inych problemov – USA pred 10 rokmi – bolo to pre mna velke sklamanie kedze som do toho isla s velkym optimizmom) … Nakoniec sme sa rozhodli vratit do Europy, najprv Slovensko, potom Grecko – z praktickych pracovnych dovodov (na Slovensku vtedy este to bolo dost zle obdobie). Strach som mala velky aj ked som tu krajinu uz poznala, jeho rodinu, priatelov… asi vsetky tie predchadzajuce skusenosti – namiesto toho aby ma obrnili ma „oslabili“..alebo stratila som sebadoveru(?). Moj manzel si to vsimol a rozhodol sa, ze tentokrat ma musi nechat samu plavat vo vodach zivota a nie vsade vodit za rucicku a podporovat moj strach a upadok k depresiam. On mi toto vsetko povedal az neskor ked som uz stala pevne nohami na zemi. Do vtedy to vyzeralo asi tak, ze jeho odpoved ci pojde so mnou nieco vybavit bola jednoducho nie, potom tiez ze musim si bezpodmienecne najst pracu – ze sme rovnocenni partneri a tak sa musime rovnocene podielat na budovani nasej domacnosti…Mala som aj zachvaty placu..vtedy sa so mnou odmietal bavit. Vtedy mi behali vseliake veci a dilema po rozume…vobec to nebolo lahke…az kym mi to jedneho dna vsetko nedoslo! ze inak sa neda,ze taky je zivot..ze sa musim spoliehat hlavne sama na seba, bit silna! Ani moje pracovne pohovory na zacitku nemali odozvu…Chodila som vsak na kurz a tam som zacala nadvazovat prve kontakty, tiez cez ambasadu. Po nejakom case som si vsak pracu nasla,bola uplne ina aku som chcela ale uvedomila som si , ze skutocne musim na zaciatku spustit latku (este som nemala ani nostrifikovany diplom). Moje sebavedomie sa vratilo, vztah s manzelom sa krasne vylepsil a az vtedy mi povedal, ze byt neoblomny bolo pre neho jedine riesenie lebo nechcel aby sme zase presli tym istym co v Amerike.
Mozno je tvoja situacia Zuzi skutocne ina, vela zalezi aj od stastia ale mozno si z mojho pribehu aspon stipku zoberies. A hlavne nestracaj nadej!!! Naozaj – bola som tam – „na zaciatkoch“ a jedine vlastnou vytrvalostou sa daju zvladnut urcite situacie. Ak ti na tomto vztahu zalezi a z urcitych dovodov vies, ze asi so Svedska neodydete tak bojuj! Uvidis, ze neskor ked vsetko bude vo svojich kolajoch sa na vec budes pozerat inak 🙂 Ja osobne som uz dlhe roky velmi stastna a nemenila by som svoj zivot za nic na svete! 🙂 Snaz sa pochopit ich mentalitu, a tiez rozdiely..nie iba ich respektovat ale skutocne pochoit ich podstatu (a niektore veci z nich si neskor aj zamilujes)…netrvaj bezhlavo na svojom ak to jednoducho nejde (napr. ze chces mat nieco tak ako si na to zvyknuta doma)…kompromis je vsak dolezity..vsetko zvaz s mierou.
Ak si toto vydrzala citat az do konca, ospravedlnujem sa v pripade, ze som tu popisala veci, ktore si nechcela pocut 🙂 ak je tvoj problem uplne niekde inde… V kazdom pripade ti drzim palce!

Jani,

jediny problem je ze som jak ziv nestrealta slovenku…aj ak ti WAT people came for summer oni boli tzv. hlupe lahke husi co splai s kazdym…takze..je omnoho lahsie najst kamosku slovenku zo slovenska ako americanku…tie su fakt divne……tu ziadne slovenky nie su…

Precitala som si prispevok od Zuzany a tiez ostatnych kociek a rozhodla som sa, ze aj ja s Vami podelim o mojich zazitkoch a skusenostiach. Vidim, ze vela z Vas malo alebo este stale ma rovnake pocity ako ja pri kazdom nasom stahovani. Pisem pri kazdom nasom stahovani, pretoze praca mojho manzela si vyzaduje, aby sme sa stahovali kazde 2-3roky.Nie stahovanie z mesta do mesta, z krajiny do krajiny ale myslim stahovanie z kontinentu na kontinent. Prave sme sa prestahovali z Japonska do USA(NC) pred tym to bolo z Anglicka do Japonska a poviem Vam-verte mi, presne viem o com hovorite. Vzdy sa novu „zmenu“ tesim, som plna optimizmu a ocakavani co nas v tej ktorej krajine caka. Po prichode je to obycajne stary znamy „culture shock“, ktory u mna vacsinou trva prve tri mesiece. V priebehu tychto prvych mesiacov ale vela casu na sok nezostava-treba sa nam obzerat po novom dome alebo byte, autach, mne po zamestnani,….. manzel ma aspon v tom vyhodu, ze jeho zamestnanie na neho vzdy „caka“. Po tych prvych mesiacoch nam obycajne pride aj nabytok, kuchynske riady, oblecenie…… tak je cas na organizovanie nabytku, zabyvania sa….. Asi tak v 6-9mesiaci sme obycajne zabehani,(volam to vytriezvenie) vieme kde dostat najcerstvejsie ovocie a zeleninu, kde dostat kupit domaci chlieb, ktore obchody maju ake oblecenie a v ktorych restauraciach hovoria anglicky takze mi pri objednavani namiesto pudingu nedonesu rybu 🙂 (tym myslim krajiny nehovoriace anglicky).Po roku-roku a pol sme uz profici da sa povedat vo vsetkom-zvykli sme si na stravu hostovskej krajiny, (zabudnite na hocico co sa podoba Slovenskej kuchyni!!!!!-aspon v Japonsku)uz nam velmi nevadi ked nam skoro nik nerozumie a my nerozumieme im, vieme ktora letecka spolocnost ma najvyhodnejsie lety a hlavne-nejake tie priatelstva su v plnom prude.Toto obdobie „normality“ ale obycajne netrva dlhsie ako 3-6mesiacov(zalezi na aku dobu mojho manzela do ktorej krajiny vyslali) a uz je tu dlhoocakavany den ked manzel pride domov z prace a povie-„Hunny, hadaj kde sa tentokrat stahujeme?“A ja hadam, kam asi to ideme…Vtedy uz ale zacinam vytahovat krabice a pomaly balit pretoze den nasho odchodu moze byt v nedohladne-obycajne je to 3-4mesiace. A zasa treba vyprazdnit dom, predat auta, dat vypoved, zabudnut na mojho kadernika, ktoremu som zacala doverovat, rozlucit sa s priatelmi a krajinou ktora nam bola docasne domovom…..A tesit sa na inu krajinu a novych ludi. A kedze toto je este len zaciatok kariery mojho manzela-tak skoro to usadenia na jednom mieste nevidim. A to je este jednoduche, pretoze zatial nemame deti……Popritom sa stava, ze manzel musi odist na sluzobku (niekedy tyzden, niekedy 2mesiace) a vtedy som na vsetko sama.
Tymto Ti chcem Zuzi len povedat, ze ta chapem ake to musi byt pre teba tazke.Pri kazdom stahovani mam pocit, ze zacinam odznova, od nuly, aj to co som si tak tazko budovala je prec. Mnohokrat sa mi stalo, ze som sa nemohla dohovorit v hlupych potravinach, ake tazke to bolo a je zohnat v cudzine pracu, kolkokrat som sa citila, ze nic ine neviem ako len navarit halusky a oprat, chybali mi Slovaci/Slovenky, nemala som ziadnych priatelov a aj ked nejaky boli, tak vacsinou americani v tej istej situacii ako ja a „priatelili“sme sa len koli tomu ze sme nikoho ineho nepoznali(aj ked cest vynimkam mam este jednu kamosku z Anglicka a dve Japonky s ktorymi som stale v kontakte), chybala mi rodina a mala som pocit, ze sa doslova zblaznim. Ale zacala som sa na to pozerat s inej stranky-jednoducho koli mojmu dobru-tesim sa ze spoznam novu krajinu, kulturu, ludi, najdem si zasa nove zamestnanie, mozno i priatelov. Asi to mam jednoduchsie len z toho hladiska, ze pri mojej praci mi vzdy staci iba anglictina a povinnost ucenia sa noveho jazyka kazdym 3tim rokom odpada.
Preto Zuzka nevzdavaj sa, nedeptaj sa. Neviem ako Tebe ale mne to vzdy pomoze ked viem, ze je niekto v takej istej (alebo podobnej)situacii ako ja a viem ze mi rozumie . Ver mi, nie si sama. Su nas tisicky Sloveniek s rovnakymi pocitmi a obavami. Neboj, pridu lepsie casy, len musis prekonat tie zaciatky, ktore su vzdy najtazsie- u niekoho je to rok u niekoho 3.Vela zdaru, pa.

Draha Zuzana,
ja som prisla do Kanady za svojim priatelom, ktory tu zije 5 rokov a je uz kanadan ofocialne. Mam presne tie pocity ako ty, a ani ja si neviem dat rady. Prichadzam do stavu placu, a naozaj by som najradsej usla od vsetkeho. Je to pre mna tazke, nemam pracu, a priatel ma nahovoril na studium. Mam so sebou 3,5 rocnu dcerku a naozaj nemam vela casu na seba. Niekedy mam pocit, ze nemozem vyjst z domu, lebo neviem dobre jazyk. Tazko sa mi hladaju priatelia a neviem ako na to. Su tu moznosti, ale mam pocit ako by som plavala v mori, a neviem sa nicoho chytit. Som rada, ze som stretla cloveka ktory ma take pocity, a aj ja hladam v sebe tu silu na dne svojej energie.

Zdravim „zensky klub“ 😉 !
Mozno, ze ma ako chlapa nevyhodite, tak tu pustim zo par riadkov.
Problemy, ktore su tu preberane su dost typicke pre vacsinu emigrantov, hlavne v prvom obdobi. Osobne na mna nikdy nedolahli, ale da sa rozumiet, ze mnohych tlacia a zeny sa pravdepodobne s nimi tazsie vyrovnavaju. Chlapovi casto staci prist domov, zapnut si televizor alebo PC, dat si pivo a o spolocnost je postarane.
So zenami je to trosku ine, pretoze ak si nemaju s kym potrkotit tak im to chyba. Viem to podla mojej, ta chodi do roboty nielen koli peniazom ale takisto koli spolocenskemu styku.
Co dodat! Hadam len tolko, ze zaciatky su vsade tazsie. Ako tu ktosi spominal ten extra cas na spolocenske styky je stejne len tak raz-dvakrat do tyzdna, hlavne ak chodite do roboty, pripadne ak mate deti. Niektore z vas do prace este nechodia, ale verte alebo nie, je to len otazkou casu ked zacnete (ak teda planujete pracovat mimo domacnost). Jazyk krajiny, v ktorej zijete dostavate po troske kazdym dnom do krve. Ak uz nie priamym spolocenskym kontaktom tak uz len sledovanim televizie. Ked v jeden den zacnete chodit do zamestnania, tak ta samota sa vytrati a jazykove znalosti sa budu len zlepsovat. S tym mozte pocitat. A to je velky krok k adaptacii v novej krajine.
Tie ktore mate do tej tridsiatky a mozte si to dovolit, chodte do skoly. Zvlast ak to vyzera, ze v tej krajine mate stravit zbytok vasho zivota. Stoji to sice niekedy dost usilia a casu, mozno aj peniaze, ale ked tu skoncite skolu, tak zivot bude pohoda.
Taktiez, pozerajte na zivot aj z ineho uhla: Napr. kolko vasich priatelok by sa rado dostalo zo Slovenska a nedari sa im to, mnohe tie co sa im to podari sa vracaju po nie najlepsich skusenostiach. Vy mate tu vyhodu, ze uz ste von a nie ste nutene sa vracat.
Vacsina z vas ste vydate alebo zijete s partnerom. Vasa polovicka vam je (urcite by mala by byt!) oporou, tak ako ste vy jemu. Asi by som nikdy nedosiahol vyraznejsi uspech v USA bez mojej, podobne ako by ona nedosiahla svoj uspech bezo mna. Dobry manzelsky/partnersky vztah je velmi dolezity hlavne v prvom obdobi v novej krajine.
No a nakoniec, uvedomte si, ze to co vnimate ako problem, to je v prvom rade psychicka nerovnovaha vo vasich hlavickach. Uvedomte si, ze ludia mavaju daleko vaznejsie zivotne situacie, popri ktorych ta vasa (pocit samoty) je v podstate len taka malichernost. A hlavne je len otazkou casu kym sa to zmeni.
Je pravda, ze ak sa uz dostanete do spolocenskeho styku, tak mnohi ludia sa vam budu obcas zdat dost cudzi, pretoze su tu existujuce kulturne rozdiely a mozno aj skutocnost, ze ked mate prizvuk, tak niektori sa nebavia s vami tak uvolnene, alebo len odtial potial. Toto je vsak udel emigranta. Nemozme vzdy dostat od zivota uplne vsetko co si zelame. Podstatne je sustredit sa na tie pozitivne veci, ktorymi sme pozehnani, napr. samotny fakt, ze sa vam podarilo dostat dlhodoby pobyt mimo Slovensko, ze ste zdrave (kolko ludi nie je), alebo uplne jednoduche veci ako je krasny den a dobry pocit, ze ste ho zuzitkovali prijemnou prechadzkou v prirode alebo niekde kde rady chodite. Ak mate hodne casu, tak zaradte prechadzky do vasej dennej naplne. Ak sa citite neisto, tak si zozente psa a chodievajte s nim… Taketo, na oko hlupe tipy, vam mozu sprijemnit vase zaciatky v novej krajine. V jednoduchosti je krasa. Nezabudajte na to.

Ach tie nase dievcata slovenske, bud vas vlacime rovno my, alebo sa najde niekto z poza kopca. Zuzana/Slavka, u nas doma je situacia nie moc nepodobna tomu o com pisete vy. Mne osobne to dokonca pripada ako ta tazsia kombinacia kedy sme cela rodina „vonku“. Mam tu malu dceru – ta sa nestara, ma nas svoj mikrosvet – skolka, rodina. Moja manzelka prechadzala velmi intenzivne tym co popisujete. „Neviditelnost“ a podobne „spolocenske“ efekty, resp. absencia spolocenskeho zivota. V com to je? Dva roky sa tym zaoberam pretoze je to sucast nasej vecernej rutiny 😉 Ha, zatial som nic svetoborne neprisiel, teorie sa menia ako zivot okolo nas 😉
Pokusim sa tu nekoheretne ;o) (a strucne sa to asi nepodari – mea culpa) spomenut zopar bodov ktore hraju vyznamnu ulohu:
Ludia – je dolezite si uvedomit, ze ludia su rozni, ako tam skadial sme prisli, tak aj tu kde momentalne sme. Na slovensku, niekto je otvorenejsi, niekto nie, niekto je len plachy, niekto je namysleny, niekto je viac tolerantny, niekto menej. Tak isto je to aj vonku. Avsak, ked sme vonku, mame tendenciu precenovat situaciu v tom zmysle, ze neberieme tento fakt do uvahy, ze ludia su rozni, ze niekto je viac vhodny na fungovanie s niekym v nasej situacii. T.j. su ludia s ktorymi sa dohodneme/zblizime a su ludia s ktorymi nie (z roznych dovodov, kde bezne moze byt dovodom aj to, ze sme bud zo zahranicia, alebo vychodneho zahranicia, alebo mame akcent, alebo pomaly komunikujeme, aleob …),
Jazyk – je kluc. Je to proces, dufajme aj ze progres. Ma svoju dynamiku a vplyv na nas zivot. Je tazke akceptovat, ze to co bolo normalom doma, uz nim nie a to „len“ kvoli jazyku. Fascinuje ma fenomen dabovanych filmov. Doma, tisice ludi „zije“ problemy ludi v zahranici, smejeme sa a (ne)chapeme Priatelov, citime city rodin/ludi/policajtov/grazlov … a zrazu ked sme tu sme sami, sme ostrov v mori, mame pocit, ze kazdy sa na nas pozera (btw, to som mal svojho casu, ked som prisiel z maleho mesta na SK na VS v Blave a siel som prvy krat v elektricke). Je to v nas. Zrazu akosi zabudame na to, ze predtym sme tych ludi brali ako ludi (z vedlajsieho domu/ulice/mesta), teraz su to taliani/spanieli/nemci/anglicania/svedi … Ich rovnakost je prikryta neprekonatelnou barierou – jazykom. Tu je potom priestor na tie „krasne“ ludske vlastnosti, ako je domyslavost, extrapolacia, precenovanie, podcenovanie … proste akasi strata rovnovahy a suverenity vyplyvajucej z rodneho jazyka/stvrte/mesta/statu. Casto mame podobne pocity v malom ked sme sice na SK, ale v inom meste, tam su vsak este iste barlicky. Su to cudzie tvare a absencia miest ku ktorym nas viazu zazitky, to, ze viem co ma caka na konci ulice, ze spoznavam tvar v novinovom stanku. A pritom, to mesto je vo svojej podstate rovnako „chladne“ ako ten moj panelak, kde som travil hodiny s kamaratmi, pluvanim na chodnik, alebo internatov v Blave, kde sa toho vypilo/namudrovalo … A predsa, aj toto casom bledne a dostava sa do inej roviny. Preto, ak niekde chceme zostat, alebo pobudnut praca na jazyku je nekonciaci proces. Nikde nie je napisane, ze budeme citit ako citia oni, mozno vsak budeme rozumiet lepsie ako rozumeju oni 😉
Pocasie – ach sorry, toto je viazane len na UK ;o)
My – toto je velmi dolezite. Fakt je, ze asi vacsina z nas sa vonku spociatku nesprava tak ako doma. Rozne obranne procesi funguju, jedna radost, ci je to nervozita, agresivita, ostichavost, nemotornost, paralyzovanost a co ja viem este co. Potom vsak aj reakcie nie su zrovna idealne. Aj toto treba asi brat ako uvodne nutne zlo. Ako dlho toto trva? U niekoho mesiac, u niekoho roky, fakt je, ze casto na tom asi treba vedome a intenzivne pracovat – aby to „odislo“. Tu nie je rec o jazyku, skor o mechanizmoch spravania.
Realie – ak nie sme na SK, tak sme vonku 😉 Potom vsak nema zmysel fungovat ako navstevnik, ja to volam pre seba syndrom „turistu“. Akesi vyclenenie sa z „davu“. Toto ma casto rozne formy, asi ta nie najvhodnejsia je „nevyziadane“ porovnavanie s SK, ci uz vnutorne v nasich hlavach, alebo (co je ta horsia alternativa) navonok/nahlas (odozva moze byt casto dost neprijemna, veduca k „neviditelnosti“). Treba sa proste zmierit, s tym, ze tam kde sme teraz je *ina* dzungla a casto aj ine, alebo podobne pravidla. Ze problemy/politika/hraci su iny. Treba sa proste do toho ponorit, niekto to robi samovolne (ba dokonca aj s radostou), pre niekoho je to bolestny/trvajuci porod. Opat, je dobre si byt toho vedomi a na tom pracovat, ak to neprichadza samo.
Mam znameho z prace, mlady chalan Robert, prave zo Svedska, „juzan“ z Goteborgu. Poznam ho len zlomok casu z toho kolko poznam inych ludi u mna v praci, „cistych“ anglanov, no z chalanom sme stravili vela casu rozpravanim sa o viac, alebo menej vaznych veciach zo zivota u nich, u nas, v UK. Je to o ludoch. Tak ako je to s tou Svedskou lavicou, ktora sa tak macossky zachaovala ku krajanom v nudzi pred rokom ;o) ? Jeho najoblubenejsou castou historie je to ked sa znazili uchmatnut pre seba „maticku rus“ – nevydalo 😉 Alebo, ako jeden z ich kralov sa na niekolko rokov pozabudol v Istambule, ved komu by sa chcelo naspat do tej kosi?
Poznam tu roznych ludi. Poliakov ja vsade ako much, su aj u nas. A su to ludia vo velkej pohode. Chalan mi hovori „som tu tri roky, nemam ani jedneho anglickeho kamarata, ale napriek tomu mam mnoho kamaratov z celeho sveta“. Teraz si chalan riesi „srandovne“ problemi okolo jeho svadby z dievcinou z Cypru, on ja katolik, ona ortodoxna. Ako mi povedal „nie je to priamociare“ 😉 atd atd
Co na zaver. Ano je to tazke. Na zaciatku najviac. Treba proste iste veci akceptovat, treba spoznat a diferencovat, v com je problem v nas a v com je problem okolo nas. Treba hladat spravnych ludi na spravnych miestach. Treba pouzit spravne a *zrozumitelne*/normalne (tam) metody. Su taki ludia, su take miesta, je to ine, nie je to Slovensko, je to casto zvodne podobne, ale aj ine. Je to, ako ktosi ovela strucnejsi, hore napisal – o rovnovahe, prechod vyvolal nerovnovahu. Je na nas uvedomit si to, a napravit to. Niekomu to ide lahko, niekomu tazko, fakt je, ze treba vykonat napravu a ak to nejde samo, tak je to len a len na nas a nasich blizkych.
Hawk … 😉

Zelam uspesny, pohodovy a v zdravy prezity rok 2006.

Ahoj Zuzana, ja zijem uz pomaly rok v Holandsku a aj moje zaciatky boli tazke. Priatel je holandan a prestahovala som sa sem k nemu. Na SR som mala super robotu, kopec kamaratov, vlastny byt a samozrejme – hlavne rodinu. To vsetko som opustila, aby som isla v podstate do neznama. Ale citila som, ze to bolo spravne rozhodnutie a to sa mi teraz uz aj potvrdilo. Nelutujem to a urobila by som to znova. Ale o tych zaciatkoch som chcela :-). Ked som sem prisla, tak priatel musel ist na sluzobnu cestu do Spanielska a ja som tu zostala uplne sama. Neodvazila som sa ist ani do supermarketu lebo som sa bala, ze ma niekto oslovi. Prvy mesiac bol naozaj tazky. Pratiel bol kazdy den v robote a videli sme sa az vecer a ja som bola zufala lebo som bola zvyknuta byt obklopena ludmi a tu som bola zrazu sama. Vysla som na ulicu, ale nemala som kam ist, chcela som niekomu zavolat, ale nemala som komu. Nastastie, ze existuje internet a mohla som chatovat so svojimi kamaratmi na SR. Ale vsetko sa zmenilo vo chvili, ked som zacala chodit do skoly a nasla som si super kamosku. To bol neskutocny pocit. Je to strasne spravna baba a stali sa z nas najlepsie kamosky. Ona je zo Spanielska a prisla do Holandska o tyzden neskor ako ja a presne z rovnakeho dovodu. Takze sme obidve prezivali to iste a navzajom sme sa vedeli pochopit a podrzat. V Holandsku nie je az taky problem s holandstinou, myslim tym, ked ju na zaciatku este neovladas, pretoze kazdy tu hovori po anglicky. Takze neskor som zistila, ze nie som taka stratena, ako som si myslela. Aj ked samozrejme priatelova rodina bola vynimka a tam som sa vzdy citila ako blba, kedze som nicomu nerozumela. Ale pustila som sa do studia a v marci idem robit statnice. Takze z mojich skusenosti je na prekonanie vacsiny tazkosti dobra kamoska na nezaplatenie a rec – ta otvara tiez nespocetne mnozstvo dveri. A v neposlednom rade spravny partner. Ak je clovek stastny, tak dokaze divy. My teraz planujeme stahovanie do Spanielska, takze ma vsetko caka odznovu. Aj ked, ja by som radsej zostala tu, kedze som si uz zvykla, ale je to priatelov sen a planovali sme to uz predtym. Takze uvidim, co bude. Ved zivot je o zmenach, no nie? :-). Drzim Vam vsetkym palce a niekedy to chce naozaj len cas a trpezlivost a hlavne pocuvat srdiecko

Ahojte,

Prave som docitala Vase prispevky. Byvam vo Francuzsku necely stvrty rok. Kedze som studovala franinu, rozhodla som sa po skonceni skoly odist na skusy na juh Franzuzska. Casom som stretla terajsieho manzela. Zo zaciatku som prezivala podobne pocity ako Vy. A to som vedela plynule francuzsky. Nebudem sa rozpisovat, lebo by som sa len opakovala. Velmi sa mi ale pacia prispevky emigranta a hlavne Brana. Tvoj nazor mi Brano hovori z duse. A musim povedat , ze si mi dodal pozitivne myslenie. Som rada, ze sa aj muzi zamiesali do diskusie.
Vsetkym Vam zelam vela energie na prekonavanie zivotnych prekazok a vsetko len to najlepsie v roku 2006. Zivot nie je prechadzka ruzovou zahradou a problemy su vsade ci uz v zahranici alebo na SK, len su mozno trochu odlisne.
Este raz vsetko dobre.

Ahoj „Neznáma“ , ja akurát tiež začínám na juhu FR…Nemohla by si mi dať email kontakt na seba, vieš nejaké otázočky na teba by sa možno našli 😉

ahoj Yvi

mozes mi napisat na href=“mailto:marinasynekova@hotmail.com“>marinasynekova@hotmail.com, kludne sa pytaj a ked mozem, tak pomozem

Ahoj Slavka,
kde si v Kanade? Ja som sa po 3 rokoch prestahovala z US spat do Kanady aj s manzelom a hladam si nejakych znamych. Ak nie si v Calgary ako ja, tak by sme mohli aspon si poslat postu a povzbudit sa ;o) Ja som momentalne v 9. mesiaci a na novom mieste, tak mailik by ma potesil. Inak pozdravujem vsetkych, ktori zacinaju na novych miestach a kontinentoch a prajem vsetko dobre v r.2006!
to Denny: Obdivujem Ta – ja som sa zatial stahovala dva krat, tiez vzdy po 3 rokoch a to vramci americkeho kontinentu a dalo mi to zabrat – a hlavne to lucenie so znamymi. Inak najlepsie ako sa dostat z depky na novom mieste je vypadnut z domu a ist do prace alebo do skoly. Ja verim, ze ked sa mala narodi, tak sa budem moct coskoro prihlasit na nejaky kurz mamiciek ;o)

Tak toto nie. Nikdy v zivote som sa do takeho niecoho nezapojil, ale toto je uz na mna vela. Ja som slovak, ktory ma manzelku a 5-rocneho syna doma v SR. Do Anglicka som prisiel sam pred rokom za pracou, anglicky som nikdy nehovoril. Vsetko som si musel vybavovat sam – ubytovanie, dve zamestnania, postranne prace, dane, vysku platu, dopravu do zamestnania a domu, registrovanie v krajine, neskor hladanie ubytovania, vybavovanie dani, zariadovanie byvania, instalovanie kurenia, opravy domu, vybavovanie s majitelom domu a naozaj plno,plno inych veci. Toto vsetko su len male slova, ale kolko namahy a obetovania ma to stalo, tak to si VY neviete ani predstavit. Pracoval som 7 dni v tyzdni a na vsetko som musel mat cas, pretoze som chcel svoju rodinu dostat do VB. Nikoho som pomoc nepytal.
Po necelom roku sa mi podarilo dostat rodinu ku mne do Britanie, lebo JA som vsetko zariadil. A VY si tu pisete, ze ste prisli za svojimi partnermi do cudzich krajin a stresujete, ze si nemozte najs kamosky. Pffff. Ved VY ste nic nedokazali. VY ste nic nemuseli robit. VAM uz niekto iny vyslapal chodnik. Zato, ze ste pekne, tak si vas vyhliadli chlapi, ktorym je jedno co STE zac, hlavne, ze mu date len to jedno. Preco nie su slovenski muzi zanati v cudzich krajinach? Pretoze su tam odporne zeny. A aj tie odporne zeny si nezoberu niekoho na krk len preto, ze je pekny. A VY mi tu budete rozpravat, aky je zivot v zahranici tazky, lebo VY nemate s kym ohovarat.
Je VELMI lahke sa do zahranicia vydat. Ale prosim VAS, nehovorte mi, ze je to pre VAS tazke tam zit, ked svojho milenca mate pri sebe a moze VAM vybavit co len nechcete.
MNA nikto nepochvalil za to, ze som sa dokazal postarat o rodinu. Co ste VY urobili pre rodinu? Zhanali ste kamosky, nesli ani len do obchodov, boli ste na pritaz.
Na zaver sa ospravedlnujem, ze tento nazor moze byt tvrdy, az drzy. Ja to asi kvoli tomu, co som ja prezil a co som teraz cital. Vedzte, ze nie som nejaky hlupak, ale povazujem sa za vzdelaneho cloveka.

P.S.: V Britanii po prichode rodiny mi manzelka s nicim nepomahala, tak som bol opat na vsetko sam, navyse v skolke, kde chodil moj syn, boli odporne deti. Neviem, ako tych malych bambuchov vychovavaju. Nas byt bol pre nas velmi drahy /platili sme zanho nieco okolo 1000? za mesiac/, pritom mal len dve izby. Po case sme sa vratili na Slovensko. Ja som naspat sam a snazim sa usetrit nejake peniaze, aby sme si v SR mohli kupit nejaky byt a biedacit… Dakujem, Dano

ahoj dano,
no neda mi nereagovat na tvoj prispevok – ja by som ti povedala len jedno ze tiez existuje vela dievcat ktore su vydate v zahranici a za cudzinca aj preto lebo tam isli na vlastnu past alebo zacinali same a az potom sa tam s niekym zoznamili a nemyslim si ze len dosli do ineho statu a ostali sediet a cakat ako a co dalej – do tejto skupinky sa zaradujem aj ja a myslim ze mnoho dalsich bude so mnou suhlasit.
btw – rozmyslal si nad tym ze tie prispevky od dievcat o tom ako sa nemozu prisposobit a ako isli za svojou laskou alebo manzelom by kludne mohli byt prispevky napisane tvojou manzelkou? nikde neni napisane ze tie dievcata a zeny nasleduju len zahranicnych manzelov – viem si perfektne domysliet ze vela muzov urobili to co si urobil ty – odisli ako prvi aby pripravili podu na prichod svojej rodiny – takze opytaj sa tvojej manzelky ako sa ona citila ked dosla do cudziny- to je len taky napad.

ivana, no to si fajn napisala. sem prisiel najprv moj manzel, o par mesiacov ja, ja som doma studovala na vysokej, a tu.. len aby sme prezili, sla som pratat byty. preco? lebo sme to chceli skusit tu a spolu. sami. laska, horuca hlava, dobrodruzstvo, nech to kazdy vola, ako chce. ale velmi tazko sa zvykalo, aj ked spanieli su fajn narod. ale vobec si myslim (to patri aj pre dana), ze kazdy si zazil svoje a nikto nikto nikto nemoze posudzovat inych… a nejde o to, kto je pekny a kto nie, to je pekne povrchne. ide o to, ze musis chciet a ides si za svojim cielom. kazdy sme si nieco prezili. nestazujem sa, ze sme nemali pracu, boli sme tu sami, nevedeli po spanielsky, menili sme byty jeden za druhym, robotu tiez, kde sa co dalo, niektori nam pomohli, niektori (a, co najviac boli, aj slovaci..) nas s prepacenim nakopali do… ale tu sme. a za tym sme sli a to sme dosiahli.

Dano, citit z teba hnev a nenavist. Ale nemozes posudzovat inych. Kazdy si je strojcom svojho stastia sam. Som v Parizi zo svojim manzelom, jeho praca si to vyzadovala, aby sme sa sem prestahovali cela rodina. Doma na Slovensku som nechala pracu, rodinu,priatelov, deti skolu a tak isto priatelov. Tazko sa mi odchadzalo v aprili tu budem rok, ale nemozem povedat ze by som si tu zvykla, a uz vonkoncom nemozem povedat, ze by som mojmu muzovi bola na pritaz. Má ma rad a ja jeho, a vie, ze som doma nechala vsetko a isla som sem s nim, lebo on nas tu potrebuje a sme sucast jeho zivota. Asi si nemal v zivote stastie na tych spravnych ludi, ale len na chvilu sa skus zamysliet nad tym ako sa citila tvoja zena ked bola s tebou, aspon raz si sa jej to opytal? Ani moje deti to tu v skole nemaju lahke, nepoznaju jazyk, mladsia dcera je prvacka uci sa zaroven aj po Slovensky aj po francuzsky a nemusim ti urcite hovorit, aky ma z toho zmatok v hlave. Su to kazdodenne boje s nou a presviedcanie sa, aby si na chvilu sadla a nieco sme sa spolocne naucili. Takze kazda jedna zena ma svoje poslanie v tom zahranici pri tom svojom manzelovi. Starost o domacnost o deti. A na koniec kazda zena si zasluzi nejake to laskave slovo. Prajem Ti vela stastia a nech sa Ti dari.

Dano musim uznat, urcite to bolo pre teba tazke a ako citam mal si sa co obracat, a hlavne ak si nevedel jazyk(alebo len malo) neviem si to predstavit ako si tie potrebne papierovacky povybavova…no asi rukami nohami…………….Mne skor pripada, ze si tu nahnevany na svoju manzelku ako si v tvojom prispevku napisal niekolkokrat s nicim ti nepomohla a za to co si vykonal ta asi neocenila, nepochvalila, mozno nepodakovala……Mozno tam by si mal zacat, pri svojej manzelke.

Mily Dano, najprv som nechcela na Tvoj prispevok reagovat, ale neda mi to. Srsi z neho tolko zloby a nenavisti, ze ma to fakt zarazilo. Mal si to naozaj tazke, to musi uznat kazdy a klobuk dole nad tym, co si dokazal, ale tak ako si pisal, Ty sam si to chcel a bolo to len a len Tvoje rozhodnutie. Nikto Ta do toho nenutil, Ty si si zvolil tu cestu. Tak preco utocis na druhych? My nemozeme za to, ze Tvoj zivot je mozno v niektorych aspektoch tazsi ako ten nas. Kazdy z nas ma svoje problemy, o ktorych Ty ani len netusis. A tie kratucke uryvky zo zivotov, co tu piseme nehovoria skoro o nicom. Snazime sa tu jeden druheho povzbudit a navzajom pomoct. To Ti asi trochu uniklo.
Ja som mala na slovensku dobry zivot a nikdy ma ani nenapadlo, ze raz budem zit niekde v Holandsku. Ale rozhodla som sa pre mojho priatela a to je pre mna to najdolezitejsie. Ano, mala som to ulahcene tym, ze som prisla do zariadeneho domu a mam o seba postarane. Ale to su len materialne veci, ktore ja nepovazujem za tie najdolezitejsie. Takisto som si tu preskakala kopec veci a nikto ma tu za rucicku nevodil. Priatel bol od rana do vecera v robote a vsetko vybavovanie bolo na mne. A ver mi, ze tiez som sa stretla s kadecim a velakrat mi bolo velmi tazko. Ale bolo to moje rozhodnutie, ze som tu, takze nenariekam a nestazujem sa a uz vobec neutocim na inych ludi. Kazdy sme si zodpovedny za svoje rozhodnutia.
A este musim reagovat na to, co si pisal, ze sme tu len preto, ze sme pekne. Neviem, co je zle na tom, ze je clovek pekny, za to tiez nikto z nas nemoze, aky sa narodi. Dolezite je, ake sme vo vnutri. Takisto mam vzdelanie ako Ty a pracovala som na SR pat rokov, takze mam aj nejake tie skusenosti a zivot sa so mnou nikdy nemaznal. Takze argumenty, ktore si pouzil su naozaj velmi povrchne a nikto Ti nedava pravo sudit druhych, ktorych vobec nepoznas.
Ale myslim, ze „anonymny“ to vystihol, ze zrejme je trochu problem v Tvojej manzelke, ktora Ta, ako Ty pises, nikdy nepochvalila a ani velmi nepomohla. Takze mozno by si si mal najskor upratat vo svojom zivote. Drzim Ti palce a prajem Ti do buducnosti len to dobre. A myslim to uprimne.

Ahoj Dano.Na co si vlastne nahnevany?Tvoja manzelka si tiez nevedela zvyknut ale si to nechces priznat a preto trosku zavidis ze tie Slovacky co ostali von pri svojich manzeloch snazia sa prezit i ked ako ty hovoris chcu len ohovarat.ved kazdy potrebuje niekoho[rodinu,priatela ,,,]aby sa mal o koho opriet.a ty vlastne chces nieco dosiahnut ale si si nevsimol,ze vlastne ostavas sam ,bez rodiny,bez priatelov a nakoniec zistis ze to bolo zbytocne tak pribrzdi aurci si co je pre teba na prvom mieste ahoj maja

Dano pisal:
„MNA nikto nepochvalil za to, ze som sa dokazal postarat o rodinu“.

No to teda nie! Nedovolim, aby to takto zostalo aj nadalej. Tu je naprava:
***Dano toto je oficialna pochvala za to, ze si sa dokazal postarat o svoju rodinu!***

Ak by som mal zlatu medailu, tak by som ti ju pripol na hrud, ale kedze ju nemam, tak ti aspon udelujem tuto pochvalu.
Zostan svetlym prikladom slovenskych emigrantov aj nadalej!