ika,
ja nemam medicinu na vychovavanie deti a kazdy to robi inym sposobom, lebo sa boji aby dieta nebolo zle ked vyrastie. Poznam rodinu, maju 9 deti. Ten najstarsi mal najprisnejsiu disciplinu a vzdy ten mladsi mal menej a menej. Ti starsi potom odisli z domu a nechceli mat nic spolocne s rodicmi, zato ti mladsi bez velkej disciliny zostali doma a maju blyzky kontact s rodicmi. Kazde dieta je ine a plati na kazdeho nieco ine, ina disciplina. Je to samozrejme tvoja vec ako ty vychovavas svoje deti, mna do toho nic, radu tiez nemozem davat, lebo matka pozna svoje dieta najlepsie. Ale v puberte je treba aj deti chapat, nemozu za to ich niekedy nespravne chovanie, na kazdeho puberta posobi inac. Ak sa informujete u doktora, hlavne dievcence maju velky problem kontrolovat ich pubetru. To je iba moj nazor, mozno niekto bude nesuhlasit.

Ondrej:
No nepises, ci mas sam nejake deti. Ono je totiz mozne, ze potom niektore svoje nazory zmenis;-)) Je pravda, ze treba hladat asi taku nejaku strednu cestu – dietatu neprospeje, ani ked je clovek moc prisny, ani ked je moc povolny.. Ja, kedze som mala rodicov az moc prisnych, tak som si myslela, ze ja budem schvalne velmi „povolna“, ale v vpraxi som zistila, ze to tiez tak celkom neide.
Som napr. za pristup „vysvetlovat“, co sa aj snazim – ale su momenty, ked dieta sice chape, ale jednoducho NECHCE daco urobit, nechce sa prisposobit (a su pomerne caste). Vtedy myslim musi nastupit aj rodicovska autorita a zazitkove metody;-)) Bola som svedkom, ked kamoske v parku odbehol syn riadne daleko a napriek tomu, ze nanho volala bezal dalej – tak ho nahanala (mal okolo 2 rokov). Clovek by povedal, ze to je detske. Nespravna vsak bola jej reakcia, ze ho vobec nepotrestala, este sa z toho smiala. Moj syn v podobnej situacii nerad ale zastal – raz ho to zachranilo pred tym, aby vbehol pod auto za loptou. Poslusnost pre deti prospesna je, i ked prehanat to netreba, to je jasne. S touto kamaratkou som mala moznost byt casto spolu, videla som, ako jej syn vyvadza a vie, ze si MOZE dovolit takmer hocico a bude to OK. Ked nieco chcel, spustil rev a mili rodicia mu to dali (aj ked to napr. nebolo vhodne a dat mu to nechceli – avsak neboli nejak schopni znasat jeho krik). A ci budu mat kvoli tomu dobry vztah v buducnosti? To moze skoncit vselijako, mozno si z nich bude robit stale „figu borovu“, kedze nema pocit, ze by mu mali byt nejakou autoritou.
Ono v poslusnosti podla mna do istej miery strach urcite rolu hra – teda ked je dieta male – postupne by sa to malo menit a dieta by malo posluchat skor z lasky a „rozumu“, ako zo strachu. Ja si napr. myslim, ze moji rodicia boli neadekvatne prisni a autoritarski bez ohladu na vek nas deti.. Iste inak treba jednat s 5 rocnym dietatom, inak s 10 ci 15 rocnym.. Myslis si, ze z deti, ktore sa doma nenaucia prisposobovat a posluchat, budu „uvedomeli“ dospeli, ochotni prisposobit sa v spolocnosti?

Tina,
my mame 6,10 a 16 rocne. To mne vsetky deti uchodili. Ja radsej vysvetlim, nez potrestam, potrestam iba s mierou na kazdy vek. My si sadneme, porozpravam sa s nimi co urobili spatne a ako to treba napravit. Zatial to funguje. Ale netrestam aby trpeli, spat v mokrej posteli, to ani vo vazeni nieje a su tam kriminalnici. Stravu tiez maju dobru hlavne v bohatych krajinach. Take 2-4 rocne zabudaju, ked im ujde lopta, su sustredene na loptu, auto im ani na rozum nepride aj ked im to hovoris niekolko krat za den. Preto je to rodicov zodpovednost davat na ne pozor, nespustat oci z takych malych. Samozrejme nehoda sa moze stat kazdemu, aj tomu najlepsiemu rodicovi. Dospely clovek ked je zamysleny vojde rovno pod auto. Moja dcera ked mala 14 rokov bola k nepoznaniu, iba kricala, plakala, neposluchala. Potom ju zacalo boliet brucho vpravo dole. Sli sme k doktorovi. Hned na ultrazvuk, x-ray. Zistili ze jej hormony v puberte sposobuju rast nejakeho vyrostku. Tento vyrostok sposobuje ze dieta ma zmiesane nalady, upozornil nas aby sme boli k nej mili aj ked bude protivna, pretoze ona za to nemoze, nemoze konrolovat jej chovanie. Vyrastok zmizol za 3 mesiace a potom sa zasa vratil. Trvalo to vyse 1 roka. Teraz sa to upokojilo a dievca je zasa normalne a mile.
To ze niktory rodic zbije mensie dieta v miere, nemam nic proti tomu, na niektore dobre slovo neplati, ale ak plati, preco ich bit.

OndreJ
OK, mne sa mokra postel zda tiez extrem, tiez si myslim, ze trestat treba s mierou a vzhladom na vek. S tou loptou – to som samozrejme neklasifikovala ako neposlusnost;-))) – jasne ze mojmu malemu lopta usla, co som vsak za pozitivne povazovala, ze fakt zastal, ked som nanho zavolala – lebo sa tak naucil, to za dobre povazujem (zas si nemysli, ze ho nechavam pobehovat a hrat sa popri ceste, ako daka krkavcia mat;-))), bolo to skor vynimocne, ze sa hral na mieste, kde mu lopta mohla ujst). Hm, no s tym vysvetlovanim – to ma zaujima, ako to riesis, ked dietatu sice veci vysvetlis, ako sa maju a tak a ked napriek tomu posluchnut nechce. V takych situaciach ja fakt neviem, co robit. Jednoducho ziadne logicke vysvetlenia nie su „akceptovane“, lebo si moje dite proste chce urobit po svojom (a iste ma na to svoje dovody). Mne sa inac najviac zda, ze su deti neposlusne, ked sa nudia. Bohuzial ani mne sa nedari zrejme zabezpecit, aby furt som mohla ja sa s nimi hrat a pod, kedze mam na starosti este aj celu domacnost. Potom z toho vznikaju vselijake „nalady“. Avsak prakticky riesit to nie je jednoduche. Okrem toho si myslim, ze je aj spravne, ked sa okolo deti stale len neobskakuje a ked sa aj oni musia trocha prisposobit. Co sa tyka trestov, ja synovi sem tam capnem po zadku, teraz jak je vacsi, fakt len zriedka (a neni to samozrejme nejake mlatenie remenom;-)), pripadne nemoze kukat rozpravky a pod. Ale i tak to nejak tusim nepomaha, ze by sa spraval lepsie v daktorych veciach;-))) Ono je tazko najst nejake dobre riesenie. Moji rodicia, su zhrozeni, ako vela detom „dovolim“ atd, a ja si zas vycitam, ze som mozno az moc prisna, tak si z toho vyber;-)) To je ale zaujimave, co pises o tej dcerke, ze nalady maju aj takyto fyzicky poddtext. Ono puberta, to je asi vzdy take narocne, uz sa tesim;-))) Je vsak dakedy fakt tazke, byt mily, ked su deti protivne.. Moj syn podla mna chyta dakedy „hysaky“ aj z toho, ze proste ziarli na sestricku, aj ked sa mu snazime venovat a dat mu najavo svoju lasku a tak – uz to neni, ako ked bol sam, to je jasne.. Avsak k zivotu to patri…

Tina,
nieje lahke vychovavat deti a najst tu spravnu cestu. A este cim su starsie, tym je to tazsie. No a dnesna doba k tomu nepomaha. Suhlasim s tebou, ak sa nudia, vtedy su horsie. Rodic nema cas na to aby ich stale zabaval, musia sa vediet zabavit sami. Treba mat nejaky konicek ked su starsie, lenze teraz su to pocitace.

Tina,
nie, nasi rodicia o nasom odchode nevedeli a okrem dvoch ludi (kamarati) o tom nevedel nikto, kedze zdielanie nasich umyslov o „uteku“ bolo velmi riskantne. Nasi rodicia po nasom odchode boli dost rozcarovani, pretoze prisli nielen o nas ale aj vnucata. Takze, bola to rana, za ktoru som niesol vinu (podla nich).
Mas pravdu, ze tie osobne styky boli skoro nemozne a prvykrat sme sa znovu uvideli tusim v 1990, teda po 5 rokoch. Do tej doby sme si pisali a obcas aj telefonovali.
Von sme sa dostali pod zamienkou zajazdu do Jugosky, pre ktory sme boli prislusnymi ludmi/komisiami na stastie schvaleni. Inak by ten utek bol asi omnoho riskantnejsi a mozno, ze by ani nevysiel.
Do Rakuska sme sa dostali z Juhoslavie. Cela ta cesta zo Slovenska do Rakuska trvala asi 5 dni a viacero pozoruhodnych veci sa udialo pocas tychto 5 dni. Bolo by to vsak na dlhsie pisanie ci rozpravanie. Ak sa nam podari to stretko tak to bude asi vhodnejsia prilezitost…
Ano, spominam si, ze niektori ludia nemali uspech aj ked sa postupne prihlasili (azyl) na 2-3 krajiny. Tak potom obvykle zostavali v Rakusku, prip. neskor sa im mozno nieco postastilo.
Bola to jednoducho uplne ina doba a tie okolnosti pre vtedajsich emigrantov porovnane s okolnostami tych dnesnych boli hodne odlisne.

Terzi,
tak hodne stastia na tych skuskach, nech uz si von z tej skoly a mozes sa viac venovat rodine. Ozvem sa ti neskor, ked to uz budes mat za sebou.

Ondrej:
Ma nedes, ze to je tazsie, cim su starsie;-)) SOm si povodne myslela, ze sa s nimi da aspon rozumnejsie dohodnut. No zas si asi cim dalej tym viac robia po svojom. Ako sa vam dari s troma detmi? my mame len 2, nie je to pre asi najma manzelku ;-)), moc narocne?.. Kde v nemecku byvate?

Emigrant:
Z Juhosky sa dalo prejst do Rakuska – teda potom tam ostat? Tak ste vlastne odisli v 1985.. No to este nastastie nie je take strasne – teda ten mamin brat prisiel hadam po dakych cojaviem no minimalne 10 – 15 rokov prvy krat naspat.. Si z toho nic nerob, to moji rodicia tiez davaju vsetko za vinu mojmu muzovi;-)) I ked je aj pravda, ze sme tu kvoli nemu, ja by som urcite sama niekam takto „nevypadla“. Ale ako zivotna skusenost to je dobre. No, cudne je – akurat vcera som tak na to prisla – ze si trocha pripadam ako v sne, kym sme tu.. Akoby som nezila svoj zivot.. cudne, vsak. No, asi nie som adept na exilantsky zivot;-))) A jedna pikoska, bola som dnes v meste vybrat peniaze (nastastie len velmi malicko, lebo sme zvyknuti platit kartami) a vzapäti som stratila penazenku;-))) Zrejme mi vypadla este pri odkladani. Isteze som ju nenasla, nastastie som mala telefonnu kartu a sla aspon zasperovat ECkartu.. Dufam, ze za ten cas to dakto nevyuzil.. A este jedna skvela vec, ze nosim doklady oddelene (inac by som si to mohla hodit), takze tam vlastne nic ine ani nebolo, okrem mala penazi, karty a vsakovakych tych kariet, co sa zbieraju body.. Nuz, cloveka to potesi.

Boli sme na dovolenke na peknom mieste. Su tam same jazera s cerstvou a niektore so slanou vodou. Je tam niekolko stoviek km plaz vedla oceanu a hned vedla su tie jazera. Ozaj nadhera.
Plno stranok tu pribudlo, nemam cas to precitat, az neskor ale videla som tam moje meno a tak odpovedam.

emigrant:
Ta americka rodina je rodina z muzovej strany. Prvy krat som stretla matku so synom tento rok, ked nas navstivili tu v Australii. Co bol problem medzi nimi neviem, nikomu to nepovedali. Ale svokra povedala, ze to bol problem medzi rodinami matky a otca. Syn sa do toho zaplietol a bol na stane matkinej rodiny.

Terzi:
Dakujem za informaciu. Perfektne sa mi to hodi, my vzdy chodime na Slovensko v marci alebo v oktobri.

hm, to som si myslela, ze ma tu budu mat za tyrana 🙂 ale to je jedno, hlavne, ze moj syn ma nema za tyranku. pisala som, ze to bude zniet tvrdo. ja si myslim, ze syna vychovavam dobre, ved kazdy si mysli, ze robi to najlepsie, co moze. mna napriklad vie vychytit, ze rodic povie – pozri, co mam. dieta natesene pride a pride na to, ze rodic nema nic. rodic ma z toho srandu, lebo maly prisiel a stary ho dostal a nic nema… tak to je pekne klamstvo, ale na to sa tak nepozera. syn vie, ze NIKDY ho neoklamem a co poviem, to spravim. ja som mu nikdy nepovedala, ze napriklad pride strasidlo (ako nas strasili). nikdy som sa ho nesnazila „skrotit“ strachom. to je pre mna to najhorise, co moze byt. ale som mu povedala, ze nasypem cukor do polievky. a kedze pokracoval, spravila som to. on to vedel. co je na tom take zle? ak sa dieta hra s vodou, nie je to zle, ale ak robi doma potopy (vraj bola dlazka od vody a ako to znelo, nie raz), tak hadam treba naucit, ze sa to nerobi. ak to, samozrejme rodicom vadi. ak nie, tak sa nic nedeje. ja som syna nechala skakat po mlakach, lebo sa pamatam, ako sa to mne pacilo, tak preco by neskakal? prideme domov, prezleciem ho a hotovo.

ondrej, jasne, ze kazde dieta je ine. nedavam rady, len pisem, ako to robim ja. a niekedy mi to vyjde, niekedy nie. moja mama ma vychovavala priblizne, ako ja syna, aj ked menej volnosti, ale to je asi s dobou. vzdy sme hrali ferovu hru – ked ty, tak aj ja. tak nejak by som to mohla vysvetlit… a pamatam sa na par takych prihod, ktore ty nazyvas „tryznenie“ a vobec na to nemam zle spomienky, ani nic podobne, jednoducho ja som si sama vybrala tu „horsiu“ moznost. a mamu by som nevymenila za nic na svete, neviem, preco hovoris o strachu. podla mna to nie je tryznenie, ak povies dietatu, bud to, alebo spravim to. ma na vyber. chcel studeny rezen? tak ho mas? naco ti ho budem zohrievat? stalo sa to raz, a uz sa hovori o tryzneni… tazko o tom pisat, ono kazdy to precita, ako chce, ani sa to napisat neda, aby sa to vysvetlilo presne tak, ako to je. len sa neboj, syn sa ma neboji a deti mu zavidia, aky ma so mnou vztah a syn je na to hrdy. nevymenil by ma za nic na svete. ved som aj niekde pisala, ze decka chodia ku mne, aby som im vysvetlila domace ulohy, alebo dala tanier „ikinej“ polievky.

ika
k tej vychove deti – nic si z toho nerob.
Tieto prispevky citaju rozni ludia a kazdy z nas si to vysvetluje po svojom.
Ja som chvalabohu ziadne problemy s mojimi 2 detmi nemala 🙂 (boli ine casy), ale vidim to na mojich 2 vnucatach.
Minuly tyzden mali deti skolske prazdniny, tak som viackrat bola u nich a predstav si ako na teba v dobrom spominam, ze akym sposobom som moje vnucata dobrovolne donutila upratovat si po sebe.
V kupelke nechali bordel od vecera, uterak hodeny na vani a pod. Tak som sa mojej 10 rocnej vnucky opytala, ci jej mozem ten uterak zavesit a ci jej mozem sponky do vlasov dat do skrinky a ona, ze ano. Samozrejme ona sa do upratovania pustila tiez a s radostou. To iste sa stalo vo vnukovej izbe. Tak vidis, na co su tieto prispevky dobre 😉 Pred tym som im to hovorila vela krat, ale nechcem byt ‚zla‘ stara mama.
Tych zivotnych skusenosti neni nikdy dost.

viera, tak to ma tesi, ze aspon na nieco je dobre, co tu vypisujem 🙂 ja budem babkou hadam az o takych 10 rokov (to dufam, no ale ak skor alebo neskor, tak sa nic nestane), dufam, ze na taketo malickosti nezabudnem. vzdy som hovorila, ako budem vnucata rozmaznavat, ale uz menim nazor 🙂 ja mam rada srandu, ale poriadok musi byt.

Ika:
Ondrej reagoval podla mna na tu mokru postel, to by som ja osobne asi tiez neskusala, aby mi dieta neprechladlo – ostatne ho tieto potopy dako presli samo od seba, ale nepodarilo sa mi to myslim ziadnym vychovnym zasahom – syncek mily to jednoducho neakceptoval a jeho chcenie bolo silnejsie.. Mozno je to aj jeho tvrdohlava povaha. Podla mna inac taka osladena polievka decku nejak neuskodi, a fakt sa moze poucit – lebo tam ide o ten princip, co aj Ty vysvetlujes, ze si mu dala na vyber a vybral si.. Podobne s tym reznom. Podla mna je ale najdolezitejsie, co pises v zavere – Tvoje vychovne metody skutocne „sadli“, lebo je syn OK a mate aj dobry vztah. Napr. na mne a mojej mame to bolo vzdy aj vidno, ze ten vztah bol nanic (boli az moc autoritativni, sem tam sme aj dostali, aj ked nas dako netlkli – avsak napr. mojej segre vobec nevadilo, ked dostala po zadku, pricom mne to vadilo skutocne velmi – z coho aj vidno, ze nie je mozne a spravne vsetky deti vychovavat rovnako (co uznava po rokoch aj moja mama)). Vzdy zavisi od konkretneho dietata, situacie a pod. A bohuzial i od psychickej momentalnej disponovanosti rodica – lebo mne jedna dakedy fakt „ujde “ a neskor ma to mrzi, ze som mu nemusela capnut po zadku. V inej situacii to vsak napr. aj v klude povazujem za spravne. Nuz, tazke je vychovavat. Vcera sme mali situaciu, ze moj mily vyberavy syncek odmietal jest na obed maso, hoci presne take iste mu minuly tyzden chutilo – jednoducho z trucu, lebo mal akurat daku blbu naladu.. Ja som ho poslala od stola prec, nech neje, ked neni hladny – naco samozrejme reval jak tur;-)) Povazoval by dakto za mudre doniest mu daco ine? Ja teda nie, najma ked som videla, ze to je len truc a nie, ze by to bolo dake „hnusne“. Po case zasal na nas volat, ze je hladny, tak ho manzel usadil za stol a kupodivu maly vsetko spraskal a ZRAZU mu to chutilo (a to sme ho teda uz nenutili).. Size asi je nutne aj dieta „prekuknut“, ci len tak s rodicom „cvici“, alebo je za tym daco ine..

Ahojte vsetci,ste naozaj velmi zlati,Ika,Tina,Viera,Simona,Emigrant,Terzi a Renca-dakujem vam z celeho srdca za vase slova.Manzel je stale v nemocnici,jeho stav sa o nieco zlepsuje,ale bude to vsetko dlho trvat.Doktori hovoria,ze pri tejto mozgovej porazke mal stastie,mohol zostat paralytik.Ma len mensie problemy s nohami a so zrakom.
Este som si neprecitala vsetky prispevky,lebo casu pravdaze je malo,ale v nasledujucich dnoch to urobim-aspon postupne.A potom sa pripojim.Este raz :dakujem a bozkavam vas vsetkych.

Monca:
To som rada, ze to vyzera byt na dobrej ceste, budem na vas mysliet..

monca, drzim palce. minuly rok mi tak mami v jeden den o jednej povedala, ze ocko je od rana v nemocnici, dostal mozgovu porazku, tak o siestej som uz sedela v lietadle. dosla som domov az na druhy den rano, pomerne rychlo ale.. ked som tak daleko, spoje hrozne, no neviem si predstavit, ked tak narychlo budem musiet ist na sk.. no ale na to nemysliet. teda len tolko, boli to dva hrozne dni, ale dostal sa z toho. tak len optimizmus uvidis, ako skoro budete vsetci spolu doma 🙂

Monca,

drz sa, nevadi, ze manzelovo uzdravenie bude trvat dlho, hlavne, ze je to na dobrej ceste. Moj manzel ma stale problemy s jemnou motorikou po tom uraze vo februari, on si to predstavuje asi tak, ze vsetko bude ako predtym, ked si vsetky elektronicke veci opravoval sam, je velmi sikovny. Len ti chcem povedat, ze budes potrebovat vela trpezlivosti a pevne nervy, aby ste to zvladli. Drzim palce.

terzi:
Drzim palce na skusky, verim, ze to zvladnes a aj si oddychni na rodnej hrude!! Pekny pracovno – dovolenkovy pobyt;-))

Ja uz som si tu zvikla. Bývam asi 18 rokov v Nemecku, nepoznám tu vobec ziadneho Slováka alebo Slovenku. Bohuzial.
Tiez sa velmi tesim, ked svojich rodicov a príbuzných a famíliu navstívim, ale potom sa tesím, ze idem k sebe domov. Tuto v Nemecku mám svojich priatelov a známych, na ktorých sa tiez velmi tesím.

My slováci sme ovela otvorenejsí a veselsi, ale aj tak som si uz na nemcov zvykla.

Napis mi par riadkov, to je jedno od koho. Bude ma velmi tesit.

Andrea

Tina,Ika,Renca
dakujem za Vase slova.Manzela na buduci tyzden uz prepustia,tak to som velmi rada.Vsak to co nas potom caka doma nebude vobec lahke.Ako pise Renca budem naozaj potrbovat silne nervy a vela trpezlivosti.Doktori vravia,ze sa z toho dostane(ak!) po 4-6 mesiacoch.Nesmie sa stresovat,hnevat,potrbuje klud a oddych.Nemoze pracovat,(pracoval pre seba,takze nedostane nic)ale najhorsie bude,ze ako velky fajciar,nebude absolutne moct vidiet ani zdaleka cigarety.A ako diabetik musi si davat velky pozor na to co zie,pichat pravidelne inzulin a brat ostatne lieky a terapie.Takze to co ma caka……….Ale hlavne je,ze sa z toho pomaly dostane.
Terzi
dozvedam sa,ze mas skusky-takze pravdaze vsetko najlepsie a aby si to vsetko zvladla.Ale ty si pripravena,tak to nebude ziadny problem.Drzim palce!!!

Monca:
No fakt drzim palce, lahke to asi nebude, aspon asi spociatku, kym si zvykne na iny rezim (aj kvoli fajceniu). No, muzi vsetko nejak tazsie znasaju. Este ze maju nas, zeny;-)) Mozno si najde daku zabavku, co by robil ako zabavu. Nebude dostavat aspon nejake nemocenske davky, ked nemoze pracovat? Teda ja som si doteraz myslela, ze daco take existuje. Treba mu dobre varit, to vzdy potesi;-)), no urcite sa aj Ty asi snaz dakam vyrazit aj mimo domu, aby si prisla na nove myslienky a energiu;-)) Ako to zatial on sam berie?

Tinka
veru tak ,muzi vsetko tazsie znasaju,a teraz ked si vlastne vsetko dobre uvedomuje co sa mu stalo a co ho caka(rezim,terapie,lieky….) tak sa dostava do paniky.Ide o to,ze ma aj abstinenciu fajcenia,nefajci od toho 6.10 a teraz mu to velmi chyba.Predstav si,ze fajcil priemerne 40 cigariet denne skoro 40 rokov!!!!!!A najhorsie na tom je,ze ako diabetik si to nemoze vynahradit nejakou tou sladkostou ako vacsina „novych nefajciarov „to robi.Ja som prestala pred 2 rokmi,dost som kvoli tomu pribrala ale to neva,hlavne ze som s tym skoncovala.Dalo to zabrat aj mne a to som fajcila „len“ max.10-15 cigariet denne.
Mas pravdu,ze sa budiem musiet aj odreagovat.Citim,ze ide na mna mala depresia,ale nesmiem to dovolit,lebo potom nebudem mat sil na nic.A to sme len na zaciatku.
Co sa tyka toho nemocenskeho,od statu dostane male minimum,podali sme ziadost,ale bude to trvat 5-6mesiacov kym mu nieco daju.Burokracia v Taliansku je velmi pomalà.To co mame nasetrene zatial minieme!
Urcite bude potrebovat nejaku tu zabavu,hobby.Ved si neviem predstavit,ze bude cele dni doma,pred telkou.a ja s usmevom na tvari …Nuz co s laskou sa da vsetko.Aspon sa tomu tak hovori.A ja urobim vsetko mozne co bude v mojich silach aby som to zvladla s tym usmevom na tvari.

Monca:
S tym fajcenim, to Ti verim. Ja sice nefajcim, ani som nikdy nefajcila, avsak sladkosti, to poznam;-)) A vidim, ake je tazke si odvyknut. Ako sa to vlastne Tebe podarilo? (odvyknut si od fajcenia) S tym nasetrenym, je to horor. Neplati na to ani ziadna poistka zivotna alebo co – pre taketo situacie? Nuz co, Tvoj muzik bude mat doma 2 zeny, tak ho budete rozmaznavat! Ako to bere Tvoja dcera, neni taka zlaknuta? Drzte sa!

Moja dcera ked manzel bol v nemocnici (vcera ho prepustili)bola velmi zlaknuta,najma na zaciatku,stale sa pytala aka je situacia,ci je to velmi vazne a ako sa z toho dostane.Proste aj ona z toho bola dost hotova,ale“ nastastie „je v puberte a tak tu situaciu trochu inak vnimala.Teraz ked manzel je doma,tak je uz v relativnom klude ale sa preokupuje,ze momentalne obidvaja nerobime.Manzel prevdaze ked robil si platil urazovu poistku ale ta v tejto situacii nepomoze,nema s tym nic spolocne.V tychto dnoch sa informujem ako co v tejto situacii robit,ale ako som to pisala je to zdlhave,musi to prejst cez komisiu atd.
Tuto noc som vobec nespala,ma problemy s nespavostou aj ked berie tabletky na to,nezaberaju.Takze co ma caka a neminie!Potrebuje velku pozornost,klud a ten rezim-to je velmi dolezite ale vobec nie lahke.
Ja som prestala fajcit tak,ze pred dvoma rokmi v maji som mala zapal priedusiek dost zdlhave a vysoke horucky a tak som nemala chut vobec fajcit,po 2 tyzdnoch ked som sa uzdravila som si povedala-ked som vydrzala 2 tyzdne bez cigarety mozem aj viac.Aj v tehotenstve som nefajcila.Ale najvacsim motivom bola moja dcera vtedy 12 rocna,ktorej velmi vadilo ze obidvaja fajcime,stale sa stazovala,ze mame zadymeny byt ,ze vyhadzujeme peniaze a zdravie.A vlastne aj jej zdravie.Tak som si tiez povedala:aky to len priklad davam svojej dcere?Velmi som sa nad tym zamyslela a skoncovala s tym.A som na to velmi hrda,lebo som fajcila od 14 rokov s prestavkou pravdaze ked som bola tehotna.Teraz mojej dcere rozpravam:bolo by hrozne keby si ty zacala fajcit,ked ja som kvoli tebe prestala!Ale zostala sokovana tomu co stalo jej otcovi a myslim si a pevne dufam,ze si to uvedomi ked bude chciet dat si cigaretu.

Mimochodom kde su vsetci?Simona,Terzi,Palo,Emigrant,Ika,Renca…..Dufam,ze ste nezmizli!

monca,
drzim plce nech sa tvoj manzel co najskor zotavi! Urcite je to tazke ale netreba vesac hlavu!
precitala som si iba posledne prispevky na tejto strane…v poslednom cese sem moc nechodim, kopec ucenia..
Tina a ostatni, dakujem za podporu 🙂 uvidim co z toho bude..nech uz je ale po tom lebo mi to uz z toho kvapka na karbit!

monca, ja som tu, len som mala vela prace. nie vzdy sa mi podari hodit sa „do exilu“. a vecer sa snazim ucti, mam skusku o dva tyzdne ale neviem, na co sa ucim, aj tak nestiham… ved bude aj dalsia, nic nestratim 🙂 urcite sa neucim preto, aby som sa kvoli tomu stresovala 🙂
ako sa mate vsetci? mate problem sa v cudzine udomacnit? 🙂
ja nie. len okrem tej vychovy, dalsia vec. neznasam, ked sa povie, ze o deviatej, a o desiatej sa ta opytaju, ci cakas dlho… ale hadam si na to zvyknem 🙂 a teraz z okna vidim taku fajnu zapchu. je tu jednosmerka a neviem co sa deje, ale auta idu z jednej strany spravnym smerom, z druhej ich asi presmerovali opacnym a teraz vsetky musia do jednej a tej istej ulicky a v nej je tiez zapcha, uz sa to dostalo az na hlavnu, no pekny cirkus. trubi sa tu, ze az 🙂 to len tak, na okraj, o siestej padam domov, hadam tade autobus nejako prejde.. z okna sa z toho smejem, ale ak sa to neuvolni, budem musiet domov peso a to je 8 km 🙂

zijem v nemecku 1,5. myslela som si, ze ked zacnem pracovat a poznam ludi, rychlo sa udomacnim. keby som tu taktiez nemal amanzela ( nie je nemec) tak by som tu urcite nebola. Nemci su mily a otvoreny do istej miery . za istu ciaru ma ani po 1 roku nepustie, nechcu, nemaju zaujem neviem. Rozhodne zit mimo domova nieje sranda.

Terzi
teraz ma caka naozaj dost tazke obdobie,da sa povedat taka dobra zivotna skuska.Este raz drzim ti palce a uvidis,ze to vsetko zvlades,si velmi sikovna.A obcas , ukaz sa tu!!!!!!!
Ika
v Taliansku je to podobne ako v Spanielsku,tu cas a presnost nema velku vahu.Ked ti povedia o deviatej musis rat o desiatej!Bohuzial je to taky juzansky zlozvyk.A ja niekedy medzi nimi si pripadam ako mimozemstan lebo pre mna presnost je dolezita.Aj s tou zapchou je to tu casto podobne.nerob si z toho problem,kolkokrat som si ponadavala !Ale juzania to beru vsetko ako normal.
Petra
vitaj medzi nami exilakmi,si este malo casu v zahranici a preto sa na to tak pozeras,urcite to nie je vobec lahke.Clovek Slovak ked pride do zahranicia na dlhsiu dobu je zvyknuty na inu kulturu,zmyslanie,komunikaciu,zakony atd.Je to tazke,ale tu aspon mas pri sebe manzela,tak ste na to dvaja a dodavate si sily.Uvidis,ze po case si viac zvyknes a budes vsetko inak vnimas.Mozno vsak,ze si nikdy poriadne nezvyknes a budes snivat za domovom alebo naopak nikdy viac sa nebudes chciet vratit na Slovensko.Vsak vsetko to zalezi od okolnosti.Zatial ti prajem aby si to zvladla a nicoho sa nebala. Na odreagovanie je tu tento super portal!!!!!!!!

monca
tu sme tu! Obcas je clovek zaneprazdneny, tak sa na exil nedostane. No mas to teraz tazsie s tym tvojim manzelom. Hadam sa pomaly z toho dostane. Co teraz? Budete zatial na dakej statnej podpore, dufam.
S tym fajcenim – prestala si presne tak ako moja zena. Ta sice nefajcila dako moc, ale prestala asi pred 10 rokmi, tiez ked nejak ochorela a zo tyzden-dva sa cigariet nechytila.
U nas tiez doma nefajcime. Ja som jediny fajciar a chodievam fajcit bud do garaze alebo za dom. Ani by sa tak nejadnalo o to, ze by to malo doma niekomu zdravotne ublizit, ale aby dom nesmrdel.

Zdravim aj ostatne dievcata a Pala!