Stud
Vedia si ľudia dnes pod týmto slovom vybaviť ešte jeho pravý význam a uvedomiť si jeho hodnotu? Väčšinou si každý myslí, že to je niečo, čo sa dnes už nenosí, čo je z doby dávno minulej a že dnešní pokrokoví ľudia sa už vysporiadali s touto skostnatenosťou.
Rodičia už odmalička potláčajú v deťoch ich prirodzený stud, ale tým im pripravujú často veľmi ťažké prežívania a berú im prirodzené zábrany v dospievaní a následne aj v dospelosti.
A tak sa aj deje, že všeobecná morálka medzi ľuďmi neustále klesá a ľudia sa neostýchajú žiť bez morálnych hodnôt a zásad. Neuvedomujú si však, že si tým prestali vážiť sami seba.
A predovšetkým žena stáva sa len obyčajným telom, ktoré sa bez obáv ponúka očiam mužov domnievajúc sa, že tým získa na hodnote. Avšak pozemské telo nám bolo dané ako niečo vznešeného a vzácneho. A rovnako ako duša je drahocenné a nedotknuteľné. Preto ho musíme chrániť a taktiež nevystavovať na obdiv, aby sme ho nepošpinili a neznehodnotil. Tým, že sa žena bez ostychu odhaľuje, vyvoláva v mužoch len tie najnižšie pudy, ktoré ich vedú len ku povrchnému vzťahu, ktorý sa rýchlo vyčerpá. Ponižuje sa tak na bezduchú bábku, ktorá môže byť kedykoľvek odložená, ak prestane byť atraktívna. Takáto žena nemôže byť ctená druhými, pretože sa v nej nemôže skrývať nič ušľachtilého a skutočne krásneho. Preto musí znovu hľadať svoj drahocenný dar – stud, ktorý je dôležitou oporou pre ochranu jej tela a ducha.
Až si žena uvedomí, akú dôležitú úlohu v tom hrá jej odev, ktorý má telo zahaľovať a skrášľovať, nebude váhať premýšľaním nad tým, akú dlhú sukňu si obliecť, či s rozparkom, či bez rozparku, či výstrih, či šaty ku krku, rukávy, či odev bez rukávov, alebo snáď nohavice, ktoré úplne potlačia jej ženské vyžarovanie. Ak sa žena domnieva, že je v tom obmedzovaná a že bude radšej nosiť odev podľa módy, či snáď, že niektorá z jej činností sa nedá vykonávať bez nohavíc, potom nepochopila, čo znamená význam slova ušľachtilé a dôstojné ženstvo. V tomto prístupe sa odráža len vzdor, ješitnosť, pohodlnosť a neúctivosť voči Stvoriteľovi. A ak činnosť, ktorú chce žena vykonávať nemožno v ženskom odeve zvládnuť, je potrebné sa zamyslieť, či je to činnosť vhodná pre ženu.
Žena. Obdarená najväčšou jemnosťou citov mala svojím tichým pôsobením posilňovať a zušľachťovať muža v jeho činoch. Je stvorená a vybavená pre pôsobenie udržujúce a v tom je jej sila. Je to hlavne v domácnosti, kde vytvorením pokojného, harmonického domova je schopná naplno rozvíjať svoje schopnosti, ktoré jej boli Stvoriteľom darované. Práve jej jemnejšia citová schopnosť jej umožňuje rozvíjať v sebe zmysel pre krásu, ušľachtilosť, pôvab, nežnosť a pravý stud.
Avšak dnešná žena sa “hanbí” prejaviť tieto city, prejaviť svoj osobitý zmysel pre krásu, keď všeobecný trend káže inak, než ako cíti ona. Stáva sa nepochopenou a nenaplnenou a hľadá spôsob, ako sa zviditeľniť, ako byť uznávanou. Obdivuje muža v jeho aktivitách a domnieva sa, že ak pôjde touto cestou, bude tiež obdivovaná. K tomu si však navyše ešte praje, aby sa mužom páčila. A v domnienke, že muža osloví tým, že mu podstrčí svoje vnady je ochotná odhaľovať sa čím ďalej viac. Ponúka sa mnohokrát ešte horším spôsobom ako ľahké ženy!
Ako si potom naozajstný muž, ktorý hľadá v žene predovšetkým hodnoty ducha, môže také ľahkovážne ženy vážiť?
Ona bude k sebe priťahovať len tých, ktorí chcú mať ženu ako dekoráciu, ktorou sa budú do určitej miery len chváliť, ale ktorú si nemôžu nikdy ctiť. Takýto vzťah nemôže byť nikdy naozajstným, hlboko duchovným, ale iba vzťahom telesným a ten čoskoro vyprchá.
A žena, ktorá si neváži svojho tela ani toľko, že s ním zaobchádza ako s niečím, čo je tu pre všetkých, nemôže byť ani pravou matkou. Matkou, ktorá je svojim deťom oporou a vzorom pre všetky ľudské hodnoty. Veď prevažne ona určuje, aké hodnoty v sebe ponesie dieťa, ktoré privedie na svet! A teraz sa pozrime na obraz dnešnej ženy. Aké morálne hodnoty je ešte v sebe schopná niesť? Akú veľkú má však zodpovednosť za budúce pokolenia, za budúcu národ!
Je to žalostné. Ako ochotne a rýchlo dokáže žena v sebe zahubiť jemné vyciťovanie ušľachtilosti, pôvabu, jemnosti, prostoty a hlavne hanby! Domnieva sa, že by bola vysmievaná, keby svoje telo neodhalila pred zrakmi mužov. Obáva sa, že by pôsobila staromódne a že jedine ošklivosť jej zovňajšku, podľa názoru ostatných, ju vedie k tomu, aby sa obliekala do šiat, ktoré zakrývajú jej postavu. A tak namiesto, aby svoju osobnosť prežiarila duchom a zušľachtila šatom, ktorý ženu robí ženou, vystavuje všetkým na oči svoje telo, zošklivené takzvaným módnym oblečením. A toto bláznovstvo ide stále do väčších extrémov. Veď aj dnešná obuv iba zdôrazňuje smiešnosť tohto počínania.
Nešťastná žena, ktorá takto stratila úctu sama pred sebou a znehodnotila dar, ktorý jej bol daný. Dar studu, ktorý jej pomáha udržiavať čistotu ducha.
Ak žena nenájde svoju pravú hodnotu, svoju cestu, nenájde tiež už nikdy šťastie, po ktorom stále túži.
Až prestane byť otrokom svojej túžby po falošnom uplatnení a bude naozaj chcieť v poctivej námahe nájsť zmysel svojho života, svoj cieľ, budú jej dané pomoci, ktoré ju povedú na jej ceste nahor za zdrojom sily, ktorá prúdi celým stvorením.
Lebo táto sila ako jediná dáva duši pokoj, mier, harmóniu, šťastie, pomoc a lásku. To všetko môže žena tiež v sebe niesť, ak bude z tohto zdroja sily čerpať. Najprv sa však musí znovuzrodiť sama v sebe. Nájsť v sebe pravé hodnoty a všetko falošné od seba odhodiť. Musí len chcieť! Naozaj chcieť stáť čisto vo stvorení a byť ženou, ktorá si zasluhuje niesť toto meno.
M.Š v spolupráci s class=“postlink“ href=“http://www.os-obroda.cz/“> http://www.os-obroda.cz/
Velmi pekne,bolo by mozno dobre niejakym sposobom viac takuto tematiku rozsirovat,a moznoze mlade slecny by nad precitanim takychto riadkov,a j pouvazovali-ze vobec taketo slovo existuje,a aky ma vyznam.Dnesna situacia je velmi zla,ale ktore dievca pozna to slovo,a vie vyznam,-tak sa aj takto sprava.
Prajem pekny zvysok vecera 🙄
Sexisticke nabozensko-fanaticke tradicionalisticke hlupe dristy. AKo keby nestacili tie tvoje vylevy „moje uvahy o zivote“ ktore nikoho nezaujimaju. Chapem ze si sek-sualne frustrovany, ale cudujes sa ze ta ziadna nechce pri tychto tvojich nazoroch? Zalez tam niekde do krypty a tam si masturbuj a prestan uz spamovat. Zasluzil by si si aby ti taka Xena princezna bojovnica dobre nalozila – a nepustila ta az kym nebudes prosit o milost. Misogynisticky bastard…
Úvaha o konci sveta!
Koniec sveta! Posledný súd! Podobné slová a výstrahy bolo možné počuť mnohokrát, či už v blízkej, alebo vzdialenej minulosti. Svet však napriek všetkým týmto výstrahám doposiaľ trvá!
Ale predsa! Sme skutočne v bezpečí, alebo nám naozaj niečo hrozí? Aký je vlastný dôvod a pravá príčina podobných výstrah a nástojčivých upozornení? Sú úplne neodôvodnené?
Ľudové úslovie hovorí: „Bez vetra sa ani lístok nepohne“. Čo ak na tom predsa len bude niečo pravdy? Čo keď po tisícke falošných výstrah príde nakoniec tá jediná a pravá?
A nie sme snáď už natoľko otupení množstvom falošných poplachov, že nakoniec nerozpoznáme skutočné nebezpečenstvo? Nebolo práve dosiahnutie stavu absolútnej nedôvery v tejto tak vážnej veci úplne cielene vytvárané nadmernosťou informácii o „koncoch sveta“, ktoré sa nesplnili? A prečo k nemu vôbec bude musieť dôjsť?
Osudnou a základnou chybou, z ktorej vyvstáva všetko zlo na tejto zemi je slepá viera ľudí v silu chladného rozumu a mylné presvedčenie, že je možné a dovolené dosahovať vplyvu, moci, úspechu, blahobytu či akýchkoľvek ostatných výhod i na úkor blížneho.
Ľudia sa naučili hľadieť iba svoj vlastný prospech, naučili sa kráčať za ním bezohľadne, nepozerajúc ani vpravo ani vľavo. Tieto „ideály“ sa v nich zakorenili tak hlboko, že je nimi poznačený už samotný zrod a štruktúra ich myšlienkového pochodu.
Avšak história nám podáva dostatok pádnych dôkazov toho, čo podobné zhubné myslenie prináša. Utrpenie, rozvrat a hlodavá nespokojnosť naberajú čoraz väčšie obrátky a všetko smeruje s desivou istotou k jedinému cieľu – k sebazničeniu!
Z výšin Svetla bol preto zoslaný nositeľ Pravdy, aby ľudstvo nasmeroval k prebudovaniu falošných základov toho, čo oni nazývali civilizáciou. Jeho rada bola jednoduchá; bezmedznú dôveru v chladný rozum je treba nahradiť citom – duchom, to jest, orientáciou k Svetlu; k Bohu – východisku bytia a vzťahy medzi ľuďmi odporúčal upraviť v duchu lásky ku každému blížnemu ako k sebe samému.
Iba takéto jednanie môže priniesť trvalo udržateľný rozvoj ľudského spoločenstva. Nič iného! Všetko vybudované na akomkoľvek inom základe, nech by sa už navonok zdalo hoci i krásne, dokonalé a veľkolepé nesie v sebe už v základoch skrytý pád.
Žiaľ ľudská pýcha a domýšľavosť sa snažila vyhnúť tomuto jedinému správnemu riešeniu. Základy, na ktorých budovali svoju takzvanú „civilizáciou“ sa im totiž zdali byť celkom pevné a podľa ich názoru ich vôbec nebolo treba prebudovávať.
Ľahším a rýchlejším riešením problému sa ukazovalo odstránenie nepohodlného reformátora a umlčanie jeho varovného hlasu. A hoci po zavraždení „nepohodlného rušiteľa pokoja“ jeho náuka naďalej pretrvávala, hoci sa neskôr stala veľkým svetovým náboženstvom a i v súčasnosti sa k nej hlásia milióny, nikdy sa žiaľ nestala skutočne živou. Ak by totiž tie milióny súčasných kresťanov naozaj jednali podľa zásad ich učenia, musel by svet okolo nás vyzerať úplne inak.
Vždy, počas celej histórie, bolo žiaľ iba málo jednotlivcov ochotných vnášať naozaj do dôsledkov hlboké a jednoduché prvky tejto náuky do každodennosti bežného života. Mnohí, nazývajúc sami seba kresťanmi, správali a správajú sa reálne podľa úplne odlišných zásad. A keďže menšina naozaj úprimne sa snažiaca kresťanstvo žiť nemohla mať nikdy vplyv na veľké svetové dianie, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k prebudovaniu falošných základov našej civilizácie.
Naopak, v slepom nadšení sa na nich budovalo ďalej! Stavba rástla, mohutnela, hýrila krásnou výzdobou a pestrosťou. Sporadicky objavujúce sa trhliny boli s úzkostlivou starostlivosťou rýchlo spevňované, zahládzané a maskované. Ale čím vyššie boli múry, tým častejšie a väčšie sa objavovali trhliny.
Útlak, hlad, vojny, krutosť, vykorisťovanie, závisť, ohováranie, zvrhlosť, otrávené vzťahy medzi ľuďmi, bezohľadné drancovanie zeme a mnoho iného zla sa stalo už tak očividným, že iba slepý žije doposiaľ v ilúzii, že je všetko v poriadku.
Čím viacej však bolo trhlín, čím očividnejšie sa pociťovala nepevnosť a neschopnosť základov udržať stavbu, tým viac sa na oklamanie ozývali hlasy ospevujúce doposiaľ nevídaný technický pokrok, vzdelanosť, demokraciu a kultúru. Za všetkými peknými slovami sa však ako jedovatý had skrýval onen už dávno prehnitý falošný základ – dôvera v chladný rozum a úsilie získavať osobné výhody a pôžitky i za cenu utrpenia blížneho. Táto morová rana otravovala všetko, čo počas tisícročí vznikalo a doposiaľ vzniká.
Tisíce rúk v plytkosti vlastného myslenia kládli usilovne tehlu za tehlou na už chvejúce sa múry ľudskej „civilizácie“. Miliónmi už bolo toto hrozivé chvenie vnútorne vyciťované. Svoju úzkosť, strach a prázdnotu duše sa však snažili prehlušiť zábavami, atrakciami, dovolenkami, horúčkovitou prácou, drogami a neresťami. Nezadržateľne sa ale blíži čas, keď bude vo falošnom snažení položená posledná tehla. Tehla, ktorej váhu už chybný základ neunesie! V blízkej dobe bude zavŕšená tragická reťaz omylov a nič netušiace masy v bezmyšlienkovitej horlivosti položia na múr tú osudnú …poslednú tehlu.
Kristus kedysi povedal: Každý, kto počúva moje slovo, ale ho neplní, podobá sa nemúdremu mužovi, ktorý si vybudoval dom na piesku. I prihnal sa príval, rozvodnili sa potoky a duli vetry. A oborili sa na ten dom a on sa zrútil, lebo nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!
Tieto slová, vyrieknuté pred 2000 rokmi, nie sú určené iba jednotlivcom, ale i ľudstvu ako celku! Ide totiž o železnú zákonitosť! Každého, kto všetko svoje konanie nepostaví na jedinom správnom, silnom a pevnom základe…nech už je to jednotlivec, národ, alebo ľudstvo, každého bez výnimky očakáva skôr či neskôr iba jediné – zrútenie!
Pyšná babylonská veža, čnejúca do nebies, nazývaná civilizáciou sa zrúti a pochová v troskách svojich staviteľov. Zrúti sa až do samých základov, aby odkryla a odhalia onú zakorenenú chybu, onen nepevný a dávno prehnitý základ, ktorý zrútenie zapríčinil.
A až potom, po nevídanom páde, keď veľké utrpenie oceľovým radlom preorie duše ľudí, iba potom bude ich vnútro ako zorané pole konečne schopné prijať semeno Pravdy. Iba potom budú s ochotou položené pravé a pevné základy ľudskej civilizácie.
To, čo mohlo byť bez väčšieho utrpenia urobené už pred dvetisíc rokmi, bude urobené teraz. Kým vtedy sa to však dalo ešte urobiť dobrovoľne, žiaľ teraz to už bude vynútené hrôzou pádu a hlbokým prežitím vlastnej neschopnosti! Lebo niet inej cesty trvalo udržateľného vývoja ľudského spoločenstva, ako tej, ktorú v geniálnej jednoduchosti zhrnul Kristus do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého! To je základný kameň novej a pravej pozemskej výstavby!
O spomínanej dobe zrútenia všetkého nesprávneho prorok Izaiáš kedysi riekol:
„Pretože ste opovrhli týmto Slovom
a spoliehate sa na útlak a prevrátenosť
a o ne sa opierate,
preto vám táto neprávosť
bude ako hroziaca trhlina
v zdanlivo nedostupnej hradbe,
ktorá sa zrúti náhle, neočakávane
a bude rozbitá ako keď niekto roztrieska hlinený hrniec,
nemilosrdne a na prach,
že sa po rozbití nenájde ani len čriepok,
ktorým by sa dalo preniesť ohňa s pahreby
alebo načrieť vody z mláky.“
A hoci pád celku je viac – menej neodvratný, môžu byť jednotlivci, ktorí učinia onen zásadný prerod v sebe samých, od mnohého ušetrení. Na nich bude záležať miera trosiek! Oni by mali byť základom človečenstva novej doby, ukazovateľom správnej cesty a duchovnou pomocou pre svoje okolie už v súčasnosti, ako i potom, v neľahkých časoch, ktoré nám žiaľ vlastným pričinením budúcnosť prinesie.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Úvaha o konci sveta!
Koniec sveta! Posledný súd! Podobné slová a výstrahy bolo možné počuť mnohokrát, či už v blízkej, alebo vzdialenej minulosti. Svet však napriek všetkým týmto výstrahám doposiaľ trvá!
Ale predsa! Sme skutočne v bezpečí, alebo nám naozaj niečo hrozí? Aký je vlastný dôvod a pravá príčina podobných výstrah a nástojčivých upozornení? Sú úplne neodôvodnené?
Ľudové úslovie hovorí: „Bez vetra sa ani lístok nepohne“. Čo ak na tom predsa len bude niečo pravdy? Čo keď po tisícke falošných výstrah príde nakoniec tá jediná a pravá?
A nie sme snáď už natoľko otupení množstvom falošných poplachov, že nakoniec nerozpoznáme skutočné nebezpečenstvo? Nebolo práve dosiahnutie stavu absolútnej nedôvery v tejto tak vážnej veci úplne cielene vytvárané nadmernosťou informácii o „koncoch sveta“, ktoré sa nesplnili? A prečo k nemu vôbec bude musieť dôjsť?
Osudnou a základnou chybou, z ktorej vyvstáva všetko zlo na tejto zemi je slepá viera ľudí v silu chladného rozumu a mylné presvedčenie, že je možné a dovolené dosahovať vplyvu, moci, úspechu, blahobytu či akýchkoľvek ostatných výhod i na úkor blížneho.
Ľudia sa naučili hľadieť iba svoj vlastný prospech, naučili sa kráčať za ním bezohľadne, nepozerajúc ani vpravo ani vľavo. Tieto „ideály“ sa v nich zakorenili tak hlboko, že je nimi poznačený už samotný zrod a štruktúra ich myšlienkového pochodu.
Avšak história nám podáva dostatok pádnych dôkazov toho, čo podobné zhubné myslenie prináša. Utrpenie, rozvrat a hlodavá nespokojnosť naberajú čoraz väčšie obrátky a všetko smeruje s desivou istotou k jedinému cieľu – k sebazničeniu!
Z výšin Svetla bol preto zoslaný nositeľ Pravdy, aby ľudstvo nasmeroval k prebudovaniu falošných základov toho, čo oni nazývali civilizáciou. Jeho rada bola jednoduchá; bezmedznú dôveru v chladný rozum je treba nahradiť citom – duchom, to jest, orientáciou k Svetlu; k Bohu – východisku bytia a vzťahy medzi ľuďmi odporúčal upraviť v duchu lásky ku každému blížnemu ako k sebe samému.
Iba takéto jednanie môže priniesť trvalo udržateľný rozvoj ľudského spoločenstva. Nič iného! Všetko vybudované na akomkoľvek inom základe, nech by sa už navonok zdalo hoci i krásne, dokonalé a veľkolepé nesie v sebe už v základoch skrytý pád.
Žiaľ ľudská pýcha a domýšľavosť sa snažila vyhnúť tomuto jedinému správnemu riešeniu. Základy, na ktorých budovali svoju takzvanú „civilizáciou“ sa im totiž zdali byť celkom pevné a podľa ich názoru ich vôbec nebolo treba prebudovávať.
Ľahším a rýchlejším riešením problému sa ukazovalo odstránenie nepohodlného reformátora a umlčanie jeho varovného hlasu. A hoci po zavraždení „nepohodlného rušiteľa pokoja“ jeho náuka naďalej pretrvávala, hoci sa neskôr stala veľkým svetovým náboženstvom a i v súčasnosti sa k nej hlásia milióny, nikdy sa žiaľ nestala skutočne živou. Ak by totiž tie milióny súčasných kresťanov naozaj jednali podľa zásad ich učenia, musel by svet okolo nás vyzerať úplne inak.
Vždy, počas celej histórie, bolo žiaľ iba málo jednotlivcov ochotných vnášať naozaj do dôsledkov hlboké a jednoduché prvky tejto náuky do každodennosti bežného života. Mnohí, nazývajúc sami seba kresťanmi, správali a správajú sa reálne podľa úplne odlišných zásad. A keďže menšina naozaj úprimne sa snažiaca kresťanstvo žiť nemohla mať nikdy vplyv na veľké svetové dianie, nemohlo dôjsť a ani nedošlo k prebudovaniu falošných základov našej civilizácie.
Naopak, v slepom nadšení sa na nich budovalo ďalej! Stavba rástla, mohutnela, hýrila krásnou výzdobou a pestrosťou. Sporadicky objavujúce sa trhliny boli s úzkostlivou starostlivosťou rýchlo spevňované, zahládzané a maskované. Ale čím vyššie boli múry, tým častejšie a väčšie sa objavovali trhliny.
Útlak, hlad, vojny, krutosť, vykorisťovanie, závisť, ohováranie, zvrhlosť, otrávené vzťahy medzi ľuďmi, bezohľadné drancovanie zeme a mnoho iného zla sa stalo už tak očividným, že iba slepý žije doposiaľ v ilúzii, že je všetko v poriadku.
Čím viacej však bolo trhlín, čím očividnejšie sa pociťovala nepevnosť a neschopnosť základov udržať stavbu, tým viac sa na oklamanie ozývali hlasy ospevujúce doposiaľ nevídaný technický pokrok, vzdelanosť, demokraciu a kultúru. Za všetkými peknými slovami sa však ako jedovatý had skrýval onen už dávno prehnitý falošný základ – dôvera v chladný rozum a úsilie získavať osobné výhody a pôžitky i za cenu utrpenia blížneho. Táto morová rana otravovala všetko, čo počas tisícročí vznikalo a doposiaľ vzniká.
Tisíce rúk v plytkosti vlastného myslenia kládli usilovne tehlu za tehlou na už chvejúce sa múry ľudskej „civilizácie“. Miliónmi už bolo toto hrozivé chvenie vnútorne vyciťované. Svoju úzkosť, strach a prázdnotu duše sa však snažili prehlušiť zábavami, atrakciami, dovolenkami, horúčkovitou prácou, drogami a neresťami. Nezadržateľne sa ale blíži čas, keď bude vo falošnom snažení položená posledná tehla. Tehla, ktorej váhu už chybný základ neunesie! V blízkej dobe bude zavŕšená tragická reťaz omylov a nič netušiace masy v bezmyšlienkovitej horlivosti položia na múr tú osudnú …poslednú tehlu.
Kristus kedysi povedal: Každý, kto počúva moje slovo, ale ho neplní, podobá sa nemúdremu mužovi, ktorý si vybudoval dom na piesku. I prihnal sa príval, rozvodnili sa potoky a duli vetry. A oborili sa na ten dom a on sa zrútil, lebo nemal pevných základov. A jeho pád bol veľký!
Tieto slová, vyrieknuté pred 2000 rokmi, nie sú určené iba jednotlivcom, ale i ľudstvu ako celku! Ide totiž o železnú zákonitosť! Každého, kto všetko svoje konanie nepostaví na jedinom správnom, silnom a pevnom základe…nech už je to jednotlivec, národ, alebo ľudstvo, každého bez výnimky očakáva skôr či neskôr iba jediné – zrútenie!
Pyšná babylonská veža, čnejúca do nebies, nazývaná civilizáciou sa zrúti a pochová v troskách svojich staviteľov. Zrúti sa až do samých základov, aby odkryla a odhalia onú zakorenenú chybu, onen nepevný a dávno prehnitý základ, ktorý zrútenie zapríčinil.
A až potom, po nevídanom páde, keď veľké utrpenie oceľovým radlom preorie duše ľudí, iba potom bude ich vnútro ako zorané pole konečne schopné prijať semeno Pravdy. Iba potom budú s ochotou položené pravé a pevné základy ľudskej civilizácie.
To, čo mohlo byť bez väčšieho utrpenia urobené už pred dvetisíc rokmi, bude urobené teraz. Kým vtedy sa to však dalo ešte urobiť dobrovoľne, žiaľ teraz to už bude vynútené hrôzou pádu a hlbokým prežitím vlastnej neschopnosti! Lebo niet inej cesty trvalo udržateľného vývoja ľudského spoločenstva, ako tej, ktorú v geniálnej jednoduchosti zhrnul Kristus do jedinej vety: „Milovať budeš svojho Boha celým svojím srdcom, celou svojou mysľou, celou svojou silou a svojho blížneho ako seba samého! To je základný kameň novej a pravej pozemskej výstavby!
O spomínanej dobe zrútenia všetkého nesprávneho prorok Izaiáš kedysi riekol:
„Pretože ste opovrhli týmto Slovom
a spoliehate sa na útlak a prevrátenosť
a o ne sa opierate,
preto vám táto neprávosť
bude ako hroziaca trhlina
v zdanlivo nedostupnej hradbe,
ktorá sa zrúti náhle, neočakávane
a bude rozbitá ako keď niekto roztrieska hlinený hrniec,
nemilosrdne a na prach,
že sa po rozbití nenájde ani len čriepok,
ktorým by sa dalo preniesť ohňa s pahreby
alebo načrieť vody z mláky.“
A hoci pád celku je viac – menej neodvratný, môžu byť jednotlivci, ktorí učinia onen zásadný prerod v sebe samých, od mnohého ušetrení. Na nich bude záležať miera trosiek! Oni by mali byť základom človečenstva novej doby, ukazovateľom správnej cesty a duchovnou pomocou pre svoje okolie už v súčasnosti, ako i potom, v neľahkých časoch, ktoré nám žiaľ vlastným pričinením budúcnosť prinesie.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Tajomstvo ľudského mozgu
Je zvláštne, že ľudstvo, a to i pri dnešnom vývoji, sa doposiaľ nenaučilo a takmer vôbec nedokáže využívať jednu z najvyšších a najdokonalejších funkcií svojho mozgu. Ide o epifýzu, nazývanú aj šišinka mozgová.
Súčasná civilizácia je civilizáciou materialistickou a to so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami. No a jedným z nich je i tvrdé odmietanie existencie všetkého, čo sa nachádza mimo hmoty. Čiže odmietanie vyšších duchovných svetov a odmietanie jestvovania Stvoriteľa.
Že tomu ale tak je a že tomu tak vôbec môže byť je spôsobené práve neschopnosťou využitia orgánu šišinky mozgovej, pretože táto nám má slúžiť ako určitá anténa, schopná zachytávať podnety a impulzy z vysokých sfér, nachádzajúcich sa nad hmotnosťou.
Dnes už nikto nepochybuje, že existujú molekuly, atómy, protóny a neutróny, čiže celý obrovský mikrosvet. Ten však existoval vždy a teda i dávno pred objavením mikroskopu. Mikrokozmos bol ale ľuďom dovtedy neznámy a nedostupný. Tento neznámy a pre nás doposiaľ neexistujúci svet mohli ľudia objaviť a jeho objav plne zužitkovať až po vynájdení mikroskopu.
No a podobne je to aj s vyššími duchovnými svetmi a existenciou Stvoriteľa. Ak by ľudia dokázali správne využívať orgán šišinky mozgovej, nosiaci vo svojej hlave, stal by sa pre nich tento záhadný a nepoznaný svet obdobne vnímateľným a uchopiteľným, ako svet hmotný. Jeho existencia by sa stala nezvratnou, pretože človek má k jeho poznaniu v sebe, čiže vo svojom mozgu všetky predpoklady.
Ako ich však aktivovať a správne využiť?
V oblasti zhluku nervových buniek v blízkosti srdca, nazvanom srdcová pleteň sídli náš duch – naše skutočné a pravé „ja“. Do tej oblasti vždy smeruje náš prst vtedy, ak hovoríme o sebe samých.
Hlasom nášho ducha, hlasom našej skutočnej a pravej osobnosti je hlas citu, alebo inak povedané, hlas svedomia. Ak mu začneme viac načúvať, je nám tento tichý hlas schopný v každej životnej situácii ukázať ako jednať správne, dobre, čisto a spravodlivo. K tomu netreba žiadneho štúdia a žiadnej námahy. Túto schopnosť nosí vo svojom srdci – vo svojom duchu každý z nás úplne rovnako. Človek musí iba dbať, aby nenechal tento tichý hlások prehlušiť niečím iným.
Aby tomu v nijakom prípade nemohlo dôjsť a aby sme mali v hmotnom svete pevnú oporu v rozlišovaní správneho od nesprávneho, boli nám z vysokých duchovných sfér, a to prostredníctvom k tomu vyvolených ľudí, ešte navyše sprostredkované jednoduché zásady pre správny život človeka vo stvorení. Sú obsiahnuté v Desatore a v Kristovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.
Tieto zásady boli ľudstvu dané nie v zmysle základu pre vznik rôznych cirkví, ale jedine v zmysle ich praktického a každodenného využívania v reálnom živote. Ak by sa ľudia riadili vo všetko svojom myslení, cítení, reči a jednaní hlasom svojho svedomia a korigovali by to Desatorom a Kristovým učením o láske k blížnemu, ak by túžili byť čoraz lepší, čistejší a spravodlivejší, práve touto ich túžbou a touto ich snahou by sa stále viac a viac rozochvieval orgán šišinky mozgovej. Ako anténa by sa čoraz čistejšie nalaďoval na vysoké sféry podobne, ako je tomu pri ladení rádioprijímača, ktorý musí byť naladený na rovnakú frekvenciu s vysielačom. Kým nie je naladenie dokonalé, nie je dokonalý ani príjem. Toto ladenie vykonávame naším vlastným, čistým a spravodlivým životom. To sa dá dotiahnuť až do dokonalosti, totožnej s vnímaním vyššej reality. Hovorí sa tomu osvietenie, alebo vhľad do Pravdy.
Práve o dosiahnutie tohto stavu sa vždy snažili rôzni mnísi a takzvaní „svätci“ všetkých dôb, ktorí svojim čistým a spravodlivým životom postupne ladili orgán šišinky mozgovej na príjem vnímania vyšších sfér, čím dokázali vnikať do úplne inej reality a objavovať nové svety. Nové svety a nové dimenzie, ktoré žiaľ všetkým ostatným zostávali skryté. Mnohí mnísi si napríklad z tohto dôvodu holili vlasy na hlave práve práve v oblasti epifýzy a to preto, aby bol „príjem“ čo najčistejší. Schopnosť vyciťovania a vnímania vyšších sfér má však v sebe každý z nás a vôbec si k tomu nemusí vyholiť hlavu.
Ak človek dneška neverí v Stvoriteľa a v duchovné bytie, pretože on osobne to nie je schopný vnímať, neznamená to, že táto vyššia realita neexistuje. Znamená to, že on sám nebol doteraz schopný využiť činnosť orgánu šišinky mozgovej, ktorej funkciu podviazal vlastným materialistickým svetonázorom, svojim nespravodlivým, nečistým a necnostným životom a svojim obmedzeným využívaním len a len funkcií veľkého, rozumového mozgu.
Správnu činnosť epifýzy, ako tej najjemnejšej časti mozgu možno priamo poškodiť napríklad nadmerným požívaním alkoholu a rôznych iných omamných látok a to preto, lebo v mozgu sa ako prvé poškodzujú vždy tie najjemnejšie a najcitlivejšie funkcie.
Podviazaním a znefunkčnením epifýzy, alebo dokonca jej poškodením sa človek pripravuje o poznanie ďalšieho a zásadného rozmeru bytia, čo možno pokojne prirovnať k tomu, ako keby bol slepým, alebo hluchým. Ako keby bol a v skutočnosti aj je handicapovaný. Takto handicapované materializmom, vlastným nezriadeným životom a využívaním iba veľkého, rozumového mozgu je dnes takmer celé ľudstvo, ktorému je ako nevidiacemu veľmi ťažko vysvetliť, aký nádherný, mnohoraký, farebný a pestrý je skutočný život. Súčasný materialistický svet, podobne ako nevidiaci vníma iba tmu a túto tmu považuje za jedinú realitu. A všetkých tých, ktorí sa mu snažia otvoriť brány k nádhere skutočného sveta, ktorý on nikdy nevidel, všetkých tých považuje iba za bláznov a fantastov. Chyba však spočíva iba v ľuďoch samotných, ale to si dokáže iba málokto priznať.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Tajomstvo ľudského mozgu
Je zvláštne, že ľudstvo, a to i pri dnešnom vývoji, sa doposiaľ nenaučilo a takmer vôbec nedokáže využívať jednu z najvyšších a najdokonalejších funkcií svojho mozgu. Ide o epifýzu, nazývanú aj šišinka mozgová.
Súčasná civilizácia je civilizáciou materialistickou a to so všetkými, tomu zodpovedajúcimi dôsledkami. No a jedným z nich je i tvrdé odmietanie existencie všetkého, čo sa nachádza mimo hmoty. Čiže odmietanie vyšších duchovných svetov a odmietanie jestvovania Stvoriteľa.
Že tomu ale tak je a že tomu tak vôbec môže byť je spôsobené práve neschopnosťou využitia orgánu šišinky mozgovej, pretože táto nám má slúžiť ako určitá anténa, schopná zachytávať podnety a impulzy z vysokých sfér, nachádzajúcich sa nad hmotnosťou.
Dnes už nikto nepochybuje, že existujú molekuly, atómy, protóny a neutróny, čiže celý obrovský mikrosvet. Ten však existoval vždy a teda i dávno pred objavením mikroskopu. Mikrokozmos bol ale ľuďom dovtedy neznámy a nedostupný. Tento neznámy a pre nás doposiaľ neexistujúci svet mohli ľudia objaviť a jeho objav plne zužitkovať až po vynájdení mikroskopu.
No a podobne je to aj s vyššími duchovnými svetmi a existenciou Stvoriteľa. Ak by ľudia dokázali správne využívať orgán šišinky mozgovej, nosiaci vo svojej hlave, stal by sa pre nich tento záhadný a nepoznaný svet obdobne vnímateľným a uchopiteľným, ako svet hmotný. Jeho existencia by sa stala nezvratnou, pretože človek má k jeho poznaniu v sebe, čiže vo svojom mozgu všetky predpoklady.
Ako ich však aktivovať a správne využiť?
V oblasti zhluku nervových buniek v blízkosti srdca, nazvanom srdcová pleteň sídli náš duch – naše skutočné a pravé „ja“. Do tej oblasti vždy smeruje náš prst vtedy, ak hovoríme o sebe samých.
Hlasom nášho ducha, hlasom našej skutočnej a pravej osobnosti je hlas citu, alebo inak povedané, hlas svedomia. Ak mu začneme viac načúvať, je nám tento tichý hlas schopný v každej životnej situácii ukázať ako jednať správne, dobre, čisto a spravodlivo. K tomu netreba žiadneho štúdia a žiadnej námahy. Túto schopnosť nosí vo svojom srdci – vo svojom duchu každý z nás úplne rovnako. Človek musí iba dbať, aby nenechal tento tichý hlások prehlušiť niečím iným.
Aby tomu v nijakom prípade nemohlo dôjsť a aby sme mali v hmotnom svete pevnú oporu v rozlišovaní správneho od nesprávneho, boli nám z vysokých duchovných sfér, a to prostredníctvom k tomu vyvolených ľudí, ešte navyše sprostredkované jednoduché zásady pre správny život človeka vo stvorení. Sú obsiahnuté v Desatore a v Kristovom učení o láske k blížnemu, ako k sebe samému.
Tieto zásady boli ľudstvu dané nie v zmysle základu pre vznik rôznych cirkví, ale jedine v zmysle ich praktického a každodenného využívania v reálnom živote. Ak by sa ľudia riadili vo všetko svojom myslení, cítení, reči a jednaní hlasom svojho svedomia a korigovali by to Desatorom a Kristovým učením o láske k blížnemu, ak by túžili byť čoraz lepší, čistejší a spravodlivejší, práve touto ich túžbou a touto ich snahou by sa stále viac a viac rozochvieval orgán šišinky mozgovej. Ako anténa by sa čoraz čistejšie nalaďoval na vysoké sféry podobne, ako je tomu pri ladení rádioprijímača, ktorý musí byť naladený na rovnakú frekvenciu s vysielačom. Kým nie je naladenie dokonalé, nie je dokonalý ani príjem. Toto ladenie vykonávame naším vlastným, čistým a spravodlivým životom. To sa dá dotiahnuť až do dokonalosti, totožnej s vnímaním vyššej reality. Hovorí sa tomu osvietenie, alebo vhľad do Pravdy.
Práve o dosiahnutie tohto stavu sa vždy snažili rôzni mnísi a takzvaní „svätci“ všetkých dôb, ktorí svojim čistým a spravodlivým životom postupne ladili orgán šišinky mozgovej na príjem vnímania vyšších sfér, čím dokázali vnikať do úplne inej reality a objavovať nové svety. Nové svety a nové dimenzie, ktoré žiaľ všetkým ostatným zostávali skryté. Mnohí mnísi si napríklad z tohto dôvodu holili vlasy na hlave práve práve v oblasti epifýzy a to preto, aby bol „príjem“ čo najčistejší. Schopnosť vyciťovania a vnímania vyšších sfér má však v sebe každý z nás a vôbec si k tomu nemusí vyholiť hlavu.
Ak človek dneška neverí v Stvoriteľa a v duchovné bytie, pretože on osobne to nie je schopný vnímať, neznamená to, že táto vyššia realita neexistuje. Znamená to, že on sám nebol doteraz schopný využiť činnosť orgánu šišinky mozgovej, ktorej funkciu podviazal vlastným materialistickým svetonázorom, svojim nespravodlivým, nečistým a necnostným životom a svojim obmedzeným využívaním len a len funkcií veľkého, rozumového mozgu.
Správnu činnosť epifýzy, ako tej najjemnejšej časti mozgu možno priamo poškodiť napríklad nadmerným požívaním alkoholu a rôznych iných omamných látok a to preto, lebo v mozgu sa ako prvé poškodzujú vždy tie najjemnejšie a najcitlivejšie funkcie.
Podviazaním a znefunkčnením epifýzy, alebo dokonca jej poškodením sa človek pripravuje o poznanie ďalšieho a zásadného rozmeru bytia, čo možno pokojne prirovnať k tomu, ako keby bol slepým, alebo hluchým. Ako keby bol a v skutočnosti aj je handicapovaný. Takto handicapované materializmom, vlastným nezriadeným životom a využívaním iba veľkého, rozumového mozgu je dnes takmer celé ľudstvo, ktorému je ako nevidiacemu veľmi ťažko vysvetliť, aký nádherný, mnohoraký, farebný a pestrý je skutočný život. Súčasný materialistický svet, podobne ako nevidiaci vníma iba tmu a túto tmu považuje za jedinú realitu. A všetkých tých, ktorí sa mu snažia otvoriť brány k nádhere skutočného sveta, ktorý on nikdy nevidel, všetkých tých považuje iba za bláznov a fantastov. Chyba však spočíva iba v ľuďoch samotných, ale to si dokáže iba málokto priznať.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Odplata za smrť Krista!
„Keby bolo moje kráľovstvo z tohto sveta, môj Otec by poslal pluky anjelov, aby by zabránili tomu, aby som bol vydaný do rúk židom.“ – povedal Kristus.
Čo to znamená? Najvyššou obetou, ktorú ľudia nikdy nepochopia bola skutočnosť, že Tvorca všetkého, zostúpil z nádhery svojej ríše až dole do hmotnosti, skloniac sa dobrovoľne pod Zákonmi, panujúcimi v hmotnom svete. Jedným z nich je Zákonitosť slobodnej vôle, darovaná ľuďom samotným Stvoriteľom.
Tvorca univerza teda vo svojom Synovi zostúpil k ľuďom a týmto spôsobom sa im dobrovoľne vydal do rúk. Do rúk ich slobodnej vôle.
Ľudia mohli zo svojej slobodnej vôle Krista nasledovať a mohli ho tiež zo svojej slobodnej vôle zabiť. V tom im v hmotnosti nemohol zabrániť ani Boh. /viď citát na začiatku/
So slobodnou vôľou je však spojená zodpovednosť! Aj to je Zákon! Zodpovednosť za každý čin, ktorý vykonáme! Zodpovednosti za činy, vykonané zo slobodnej vôle nemôže ujsť nikto z nás.
Ľudstvo teda nemôže uniknúť zodpovednosti ani za to, že zavraždilo Syna Božieho, ktorý sa mu dobrovoľne vydal do rúk, lebo ho chcel priviesť k Svetlu. Ľudstvo nemôže uniknúť zodpovednosti za to, že svojou neláskou k blížnym vo vzájomných vzťahoch medzi sebou každodenne a opätovne vraždí veľký vesmírny princíp Lásky, ktorého zosobnením bol Kristus.
Človek na zemi sa nechová k inému človeku tak, ako by chcel, aby sa iní chovali k nemu. Máme úplne iné kritéria na lásku k sebe a na lásku voči iným. Ani po stáročiach sme nezrealizovali Kristom ukázaný princíp lásky k blížnemu ako k sebe samému, čo jediné mohlo zmierniť našu vinu za vraždu vesmírneho princípu Lásky. Ľudia svojou neláskou, neúctou, nespravodlivosťou a vypočítavosťou voči svojim blížnym iba neustále prehlbujú priepasť, ktorá vznikla medzi nimi a Stvoriteľom vraždou Mesiáša.
Za všetko toto však budú zobraní na zodpovednosť! Na plnú zodpovednosť!
Čas účtovania sa blíži! Boj sa Boha pozemské ľudstvo, ktoré si sa po celé dlhé stáročia nebolo schopné naučiť skutočnej láske a úcte k blížnemu!
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Pomoc pri strachu a depresii
Mávam rôzne úzkostné stavy, tlak na hrudi a cítim skrytý strach. Úzkosti a nepríjemné obavy ma oberajú o veľa energie. Som skoro denne akoby stvrdnutá a stuhnutá. Preto mi možno aj Pán poslal do cesty ženu, ktorá mi ponúkla modlenie ruženca. Prijala som to, hoci som sa ho v živote nemodlila, pretože už hľadám pomoc kde sa len dá. Mohli by ste mi niečo poradiť v mojej situácii?
Odpoveď:
Bežne sa človek nebojí a nemá strach. Ak si ale napríklad pozrie horor, začne báť a to preto, lebo sám podal ruku strachu. On sám k tomu zavdal príčinu.
I vaše stavy úzkosti a skrytý strach, ktorý prežívate musia mať nejakú príčinu. Príčinu, ktorú ste vy sami vyvolali a prostredníctvom ktorej ste podali ruku strachu. Inak by k vám nemohol prísť.
No a keďže prežívanie úzkosti a strachu je stavom vnútorným, tá príčina musí byť vnútorná. Tá príčina musí byť skrytá v spôsobe vášho vnútorného života, to znamená v spôsobe myslenia a cítenia.
Existuje totiž istý vesmírny Zákon a síce Zákon rovnorodosti, na základe ktorého môže byť iba rovnaké priťahované k rovnakému. V okolí našej zeme existujú obrovské myšlienkové a citové energetické centrály strachu vytvorené ľuďmi. Ak s nimi človek nadviaže spojenie prostredníctvom rovnorodosti svojho osobného, vnútorného života, cez toto spojovacie vlákno začnú k nemu prúdiť veľké energie strachu a úzkosti, voči ktorým môžeme byť neraz doslova bezmocní.
Pomôcť môže iba jediné – prerušenie spojenia! A to zmenou kvality a štruktúry svojho vnútorného života, svojho cítenia a myslenia, ktoré treba učiniť inorodým voči myšlienkovým a citovým energetickým centrálam strachu a úzkosti.
Čo to konkrétne znamená vo vašom prípade? Prehodnotenie a zmenu svojho spôsobu myslenia, ktorým ste doteraz museli nejakým spôsobom vytvárať rovnorodý most k energiám strachu, odkiaľ ku vám strach prúdi a ničí vás. Snažte sa o čistotu, ušľachtilosť, čestnosť, dobrotu a spravodlivosť svojho vnútorného života. Nedovoľte si zahrávať sa s nijakými zlými a negatívnymi myšlienkami a citmi. Nevšímajte si ich a ak prídu, vnútorne ich nerozvíjajte. Je to všetko iba škodlivá burina, ktorá nesmie mať v našom vnútri nijaké miesto. Naše vnútro má patriť len čistote a ušľachtilosti.
Veľkou pomocou sa pritom môže stať i modlitba. Avšak pravá modlitba! Modlitba citu, ktorá môže trvať hoci len zlomok sekundy, ale vo svojej citovej vrúcnosti je schopná nájsť cestu k Výšinám a priniesť odtiaľ pomoc a posilu.
No a paradoxne, práve bolesť, utrpenie, strádanie a vo vašom prípade opätovné atakovanie stavmi úzkosti sa môže stať tým najlepším podnetom a impulzom k pravej modlitbe. Bolesť je totiž niečo, čo sa každého človeka hlboko osobne citovo dotýka a tento živý, intenzívny citový impulz treba využiť k prosbe. K vnútornej citovej prosbe o pomoc, smerovanej k Výšinám. Tam Hore, k tomu Jedinému, od ktorého môže prísť človeku pomoc vo všetkých jeho bolestiach.
Ako už bolo povedané, tento vrúcny citový impulz môže trvať zlomok sekundy a vôbec nemusí byť formulovaný do slov. Jedine čistá citová vrúcnosť totiž môže preniknúť až k Pánovi všetkých svetov. Môže ku Nemu preniknúť iba čistá, silná a vrúcna modlitba citu.
Ak to človek dokáže, zafunguje tu opäť Zákon rovnorodosti, na základe ktorého prostredníctvom rovnorodého mostu vytvoreného človekom, začne k nemu z energie Dobra, Svetla a Lásky prúdiť Sila, ktorej nemôže nič odolať. A už vôbec nie strach a úzkosť, pretože táto Sila je omnoho väčšia, ako všetky energetické centrály strachu a úzkosti vytvorené ľuďmi. Tá Sila totiž pochádza od Stvoriteľa, od Zdroja všetkých síl a východiska všetkého, čo jestvuje.
Úzkostné stavy, ktoré prežívate sa vám tak paradoxne môžu stať vašou osobnou cestou k Stvoriteľovi a to prostredníctvom vrúcnych citových prosieb o pomoc, ktoré budete ku Nemu vysielať v hodine núdze. Lebo pamätajme: Keď je človeku najhoršie, je mu pomoc Božia najbližšie!
Sila Najvyššieho dokáže zlomiť všetky sily a dokáže okolo človeka vybudovať ochrannú hradbu Svetla, cez ktorú už neprenikne nič zlého. Nič zlého, pokiaľ my sami opätovne nepodáme ruku zlu svojim nesprávnym spôsobom myslenia cítenia.
Potom už človek iba ďakuje. Ďakuje za šťastie, radosť a mier, ktoré prežíva. A tak ako sa kedysi v bolesti a úzkosti povznášal k svojmu Pánovi prostredníctvom svojho živého citu v prosbe o pomoc, tak sa teraz k Nemu povznáša v cite vďačnosti za radosť, mier a šťastie. No a čoraz silnejšia rovnorodosť jeho spojenia so Svetlom, ktorá sa takto stále viacej buduje a zosilňuje ho potom dvíha nahor, k čoraz väčšiemu šťastiu.
A na záver ešte k modlitbe ruženca. Neodporúčam ju. Vyslyšaní totiž môžeme byť iba prostredníctvom vrúcnosti citu a nie prostredníctvom množstva slov. Modlitba ruženca je množstvo slov, ktoré vedú k formalizmu a k bezmyšlienkovitosti a nie k citovej vrúcnosti, ktorá jediná je správna. I keby mala trvať, a to opakujem už tretí raz, iba zlomok sekundy. Aj tak to bude vždy viac, ako dlhé hodiny odriekania modlitieb, v ktorých sa citové zachvievanie vôbec nenachádza.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Z dávnych egyptských mystérií…
Tento text, hovoriaci o zmysle ľudskej existencie bol inšpirovaný pradávnym vedením staroegyptskej kasty kňazov Hórovho oka a doplnený najnovšími duchovnými poznatkami.
Bytie človeka je zasvätené jeho duchovnému vývoju. Prostredníctvom tohto vývoja dochádza k jeho prerodu z animálnej bytosti, uznávajúcej iba zákonitosti vlastného ega v nesmrteľnú bytosť, ktorej je dovolené kráčať po cestách, nachádzajúcich sa za hranicami bežných smrteľníkov.
Ľudská duša sa opakovane vteľuje na zem a človek tak pokračuje v procese postupného zdokonaľovania, stanoveného Stvoriteľom. Duša vstupuje do rôznych tiel, zakladá rodiny, objavuje sa v rôznych epochách a na rôznych miestach, zažíva rôzne ekonomické podmienky a zdravotné komplikácie.
K týmto opakovaným reinkarnáciám dochádza na zemi, zatiaľ čo slnečná sústava sa pomaly otáča okolo centra galaxie. Behom tohto času je zem i myseľ človeka ovplyvňovaná rôznymi druhmi energií súhvezdí, ktoré podobne ako ročné obdobia určujú nevyhnutné podmienky pre jeho rozvoj.
Osud, ktorý musíme prežívať je neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Musíme ho prežiť, aby sme sa poučili.
Používaním slobodnej vôle v situáciách ktorým musíme čeliť sa učíme, aké dôsledky majú naše rozhodnutia.
Pravdu nachádzame na základe porovnávania dôsledkov našich rozhodnutí. Tie nám prinášajú prežívanie protichodných extrémov dobra a zla. Tak zakusujeme bolesť i radosť, šťastie i nešťastie, pokoj a nepokoj, zdravie a chorobu, dostatok a nedostatok, aby sme na základe ich vzájomného porovnávania spoznali silu a hodnotu lásky, dobra, spravodlivosti a ušľachtilosti.
Takto, život za životom človek prechádza procesom duchovného zdokonaľovania. Zakaždým sa narodí múdrejší, viac rešpektujúci a tolerantnejší, pokiaľ neukončí svoj cyklus a nestane sa nesmrteľným nadčlovekom.
V okamihu osvietenia si uvedomuje logický sled nevyhnutnosti všetkých svojich minulých životov, ktoré prežil a zároveň v ňom vystáva poznanie umenia žiť na základe všetkých omylov, ktoré spáchal. Spoznáva, že práve toto bola jeho osobná a jedinečná cesta k zavŕšeniu a naplneniu zmyslu jeho existencie. V mieri a harmónii šíri lásku a získava prístup k vyššej moci a ďalšej fáze svojho vývoja vo vyššom stupni reality.
Jeho vývoj na tejto zemi je zavŕšený a zmysel jeho pozemského bytia naplnený. Človek dokázal prekonať svoju animálnu, egoistickú prirodzenosť a stať sa bytosťou milujúcou a pomáhajúcou všetkému vo stvorení. Tým sa navždy oslobodil z nevyhnutnosti znovuvteľovania na túto zem a stal sa hodným života vo vyššej, duchovnej realite bytia.
Proces duchovného zdokonaľovania ľudí však nie je nekonečný. Je nevyhnutne naviazaný na dĺžku trvania pozemskej hmotnosti, ktorá tak ako vznikla raz rovnako aj zanikne. Duchovný vývoj človeka sa preto musí vtesnať do tohto časového obdobia.
Plynutím času sa teda pomaly približujeme k hranici, na ktorej bude ďalšia možnosť vývoja na tejto zemi zastavená. K času, kedy bude musieť pozemská pláň vydať všetky svoje plody.
Kristus nazval tento deň dňom príchodu Ženícha. Ženích príde, aby všetkých pozval na hostinu. Aby ich pozval do inej, vyššej reality bytia. Toto pozvanie však bude určené iba pripraveným. Iba tým, ktorí sa dokázali stať bytosťami dostatočne spravodlivými, dobrotivými a milujúcimi, napomáhajúcimi všetkému vo stvorení. To sú oné múdre panny, ktorým bude Ženíchom povolený vstup na hostinu.
Každý človek, ktorý ale tejto úrovne nedosiahol a zostal viac alebo menej verný svojej pôvodnej, animálno egoistickej prirodzenosti, každý takýto človek bude z možnosti vstupu na hostinu vylúčený a poslaný naspäť, aby si doplnil chýbajúce kvality.
Avšak nastávajúci rozklad zeme už týmto ľuďom neposkytne dostatočný časový priestor, aby zameškané ešte dohnali. A tak človek, zviazaný s hmotnosťou zeme, ktorá raz vznikla a preto musí raz aj zaniknúť, bude musieť byť podrobený osudu všetkého, čo je hmotné a s hmotnosťou spojené. Bude musieť byť podrobený rozkladu a zániku vlastného, animálno egoistického „ja“, ktoré sa nedokázalo v určenom časovom období trvania hmotného sveta správne duchovne vyvinúť.
Tak má teda každý človek slobodne na výber. Na výber medzi životom a smrťou! Medzi večným životom vo vyššej realite ducha alebo medzi smrťou jeho nedostatočne vyvinutej, animálno egoistickej osobnosti, rovnajúcej sa definitívnemu vymazaniu z knihy života. Táto definitívna záhuba osobnosti človeka je totožná s večným zatratením.
Je to však niečo úplne iného, ako bežná fyzická smrť. Tá býva len prechodom do inej roviny bytia, ktorá tvorí akúsi čakaciu dobu pre ďalšie pozemské vtelenie, v ktorom máme na zemi duchovne dozrievať. Obyčajnej fyzickej smrti sa preto netreba vôbec obávať. Je to len nevyhnutný krok na ceste nášho postupného duchovného zdokonaľovania.
Toho, čoho by sa však mal obávať každý človek je smrť duchovná. Definitívna záhuba, ktorá ho musí postihnúť ak bol lenivý a nestihol sa včas správne duchovne vyvinúť. Preto nebude môcť byť, ako oných päť nerozumných panien, vpustený na blížiacu sa hostinu. Tomuto vážnemu riziku sme vystavení všetci a preto by sme sa mali snažiť vyvarovať sa ho zvýšením dôrazu na svoj vlastný, osobný, individuálny duchovný vzostup.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Tvoja reakcia