rozhodol som sa otvorit temu, ktora tu chyba, ale myslim, ze je dolezita. kazdy sme nejak zacinali, niekto uplne sam, niekto by si bez pomoci inych neporadil. a prave o nich by mala byt tato tema. aj ked vacsinou ti najochotnejsi nestoja o publicitu, zasluzia si ju. pritom nemusime, samozrejme menovat konkretne /leda ak, tak s ich suhlasom, samozrejme/. staci, ak po 10-15 prispevkoch budeme mat pocit, ze ludskost nevymrela.
dakujem.
k otvoreniu temy ma inspirovali styria ludia, zijuci v hamburgu.
prvym je chalan, muzikant, ktory je rodeny “hamburger“ a ktory sa sam ponukol, ze ma v byte volnu izbu. bez neho by som bol teraz pravdepodobne na slovensku.
druhym je student, muzikant zo slovenska, ktory sa narodil na slovensku, ale vyrastal v nemecku. jeho ochota absolvovat so mnou uradne peripetie je bezhranicna, velmi mu chcem tymto podakovat.
tretim je starsi pan z moravy, velmi fajn chlapik, ktory ma pre krajanov /cechoslovakov/ vzdy otvorene dvere. ma utulny domcek, v ktorom prenajima izby a vyzna sa v autach, co je pre slovaka s 15-rocnym favoritom neocenitelna pomoc. vieme, ake su ceny sluzieb v zahranici.
stvrtym je takisto muzikant, fungujuci v nemecku od roku 68, ktory ma “vzal do party“ a spolu skusame program do klubov v hamburgu. aj ked este neviem, ako to dopadne, vyzera to dobre. taktiez velka vdaka.
Dobra tema, drummer!
Stretol som viacerich ludi, co by tu mohli byt spomenuti, ale uplne symbolom nezistnosti je jeden, o ktorom sa chcem zmienit nizsie. Je to dlhsie pisanie, ale napisat to v niekolkych riadkoch nedokazem. Okrem toho tento pribeh/udalosti by mali trochu priblizit dobu ked sa na zapad emigrovalo trochu inak ako dnes.
16. Maj 1985. Sme druhy den na ceste po opusteni CSSR. Sme znamena ja, manzelka a nase 2 deti (2 a 7 rocne). Blizime sa nasim polskym Fiatom ku Belehradu, kde som mam v umysle ist na US ambasadu a poziadat o politicky azyl.
Vchadzame do Belehradu neskoro popoludni alebo skor podvecer, pocas velkej prietrze mracien. Nepoznajuc toto mesto, skusame najst nieco vhodne na zaparkovanie a na prenocovanie. Konecne niekde zastavujeme, burka utichla, ja sa vyberam skusit stastie do toho co sa mi zdalo byt ako nejake lacnejsie ubytovanie. Vchadzam do miestnosti, vo vnutri to vyzera byt ako hostinec s tym, ze je tam akasi ako recepcia. Pytam sa, ci je dostupny nejaky noclah. Ako tak komunikujem s recepcnym a davam mu nase pasy, znenazdajky sa ku mne priblizi muz asi 45 rocny a pusti sa so mnou do reci. Na moje prekvapenie je to Cech – emigrant, ktory uz asi 6 mesiacov caka v Belehrade na Australiu. Zbytok familie sa dostavil z auta a my keciame s tym Cechom (Borisom) vonku na terase pri pive o vselicom, hlavne o emigrantskych zalezitostiach. Urobil na nas dobry dojem. Nielen rozumny, ale aj velmi ochotny poradit alebo inak pomoct. Dozvedame sa, ze je tu s manzelkou a 18 rocnou dcerkou a ze bol dlho chatarom v Krkonosiach. Taktiez vyslo najavo, ze moj povodny plan ist na US ambasadu, bol prinajmensom dost neobvykly. Boris nam doporucil prihlasit sa na miestnu organizaciu pre utecencov, alebo pokracovat v nasej ceste na severozapad – do Rakuska, kde su podmienky pre utecencov z komunistickej Europy vyhodnejsie nez napr. tu v Belehrade. Doslova nam pomaha vypracovat plan:
Prva alternativa – prihlasit sa v Belehrade na organizaciu pre utecencov (meno organizacie si uz nespominam) a zostat v Belehrade cakat a vybavovat si prestahovanie sa do niektorej destinacie pre emigrantov. Najcastejsie destinacie boli Australia USA a Kanada.
Druha alternativa – skusit dostat prejazdne vizum pre Rakusko na rakuskej ambasade v Belehrade. S tym ze by sme cez Rakusko neprechadzali, ale sli by sme do Treiskirchenu, do zberneho tabora pre utecencov.
Tretia alternativa – ak by sa nepodarilo dostat to vizum, tak by sme pokracovali nasim autom ku rakuskej hranici (meno toho miesta si dnes nespominam), kde by sme jednoducho nechali nase auto a pokracovali by sme pesi do vlakoveho tunela veduceho z Juhoslavie do Rakuska. V pripade, ze by siel vlak, tak sme sa mali uchylit do vyklenkov, ktore lemovali cely tunel. Tento tunel bol jednym zo sposobov ako sa utecenci v minulosti dostavali do Rakuska. Nikto nevie kolko tisicov ich od 50tych do 80tych rokov takto preslo.
Z terasy prechadzame do vnutra arealu, co bola vlastne taka osada malych drevenych chatiek. Zostavame tam na noc cez Borisa, kedze tam pracuje ako udrzbar/pomocnik na vselico. Samozrejme, ze noclah bol zdarma.
Druhy den, prichadzame do uradu tej organizacie pre utecencov. Bolo nam povedane, ze momentalne ich kapacita je vycerpana a preto nam nemozu pomoct.
Nasledoval vylet na rakusku ambasadu. V „cakarni“ je kopa ludi, vzhladom a podla ich jazyka, pochadzajucich niekde z oblasti blizkeho/stredneho vychodu, pripadne Turecka. Ako prichadzali po jednom z kancelarie rakuskej velvyslankyne, vyrazy na ich tvarach prezradzali neuspech. Prisla rada na nas. K velvyslankyni som siel sam. Po poziadani o prejazdne vizum sa ma velvyslankyna spytala ci tam nahodou neplanujeme zostat. Tou otazkou ma trochu zaskocila a kedze som na nu nebol pripraveny, rozhodol som sa povedat pravdu, teda, ze ano. Velvyslankyna mi okamzite odpovedala, ze ak sme teda utecenci nech sa prihlasime na organizaciu pre utecencov tu v Belehrade. Tu ktoru sme prave navstivili. Tak som jej povedal, ze sme odtial prisli a ze sme nepochodili. Hned telefonovala na tu organizaciu a na jej prekvapenie jej potvrdili, ze momentalne novych utecencov neberu. Pocas telefonovania bola trochu rozhorcena tym co sa dozvedela, tak nam to prajazdne vizum vydala, napriek tomu, ze vedela o nasich umysloch zostat v Rakusku. Ked som sa vracal do cakarne so stastnym usmevom, zena bola milo prekvapena, pretoze som bol za cely cas jediny kto sa vracal od velvyslankyne s nadsenim…
Nemeskali sme a hned sme sa vybrali na cestu do Rakuska. Borisovi som dal pri luceni popolnik z bruseneho skla, ktory sme si priviezli z CSSR. Mal to byt taky symbolicky suvenyr, len taka spomienka na nas. Dal nam svoju adresu a rozlucili sme sa.
Vsetko slo dalej ako po masle. V Rakusku bolo super, pisali sme si z Borisom, ktory v juni odchadzal s rodinou do Australie, odkial nam neskor chodili jeho listy. Mam ich dodnes odlozene. V jednom z nich pise, ze keby sme mali nejaku smolu v Rakusku s nasimi planmi na USA, tak, aby sme sa prihlasili na Australiu a ze nam v tom pomoze. Jednoducho, clovek ktoreho dobrota nemala hranic…!
Tie USA nam nakoniec vysli a s Borisom sme boli aj nadalej v pisomnom styku, ale akosi cim dalej menej, ked sme sa nechali v USA uniest kolotocom zivota a tak som asi po 3 rokoch v USA uz Borisovi nepisal.
V poslednom obdobi som mal vsak hodne casu, tak som si zaspominal na niektore veci zo svojej minulosti a tak v novembri minuly rok som sa rozhodol skusit najst Borisa cez internet. Vlozil som jeho plne meno do vyhladavaca a naskocil mi clanok z nejakeho ceskeho denniku o cestovani do Australie. Medzi reakciami bola aj jedna podpisana niekym koho cele meno sa uplne zhodovalo s Borisovym. Prispevok ponukal noclah a stravu (samozrejme zdarma) ludom, ktori sa vydavali na cestu do Australie, konkretne do Queensland, do oblasti okolo Brisbane, kde zil. Podla toho (tej nezistnosti) som si bol skoro isty, ze sa jedna o Borisa. Tak som si vyhladal tel. zoznam pre Queensland, kde som nasiel Borisove plne meno. Zavolal som. Telefon zdvihla jeho manzelka a po 21 rokoch si pamatala na tych „dobrodruhov“ z Belehradu, z maja 1985, ako keby to bolo pred mesiacom. Povedala, ze Boris nas prave spominal a ze sa chystal nas vyhladat cez americke velvyslanectvo. Poslala SMSku Borisovi a za 2 hodiny bol na telefone! Co ma velmi prekvapilo, povedal, ze ten popolnik od nas ma stale doma na stole! (ja som uz zabudol, ze som mu niekedy nieco dal!!) Samozrejme sme obnovili kontakty a to cez email. Dozvedel som sa, ze Boris s manzelkou pracovali v Australii skoro cely cas pre Salvation Army, kde pomahali postihnutym ludom. Pri ceremonii udelovania obcianstva, asi pred 17 rokmi, kde bolo pritomnych asi 400 dalsich naturalizovanych obcanov, Boris s manzelkou boli jedini komu starosta mesta Brisbane symbolicky predal dokument australskeho obcianstva a podakoval sa im za obetavost, ktoru prejavili vo svojej praci v Salvation Army!
Boris s manzelkou prisli do Australie v pozdejsom veku a nikdy sa im nepodarilo vniknut do anglickeho jazyka, len ciastocne. Asi pred 6 rokmi odchadzali do starobneho dochodku. Napriek tomu, ze v Australii zarabali skromne, cely cas pracovali. S tych skromnych platov a hlavne dobrym hospodarenim vsak boli schopni kupit si svoj domcek, nejake SUV a neskor aj motorovy cln. Pocas dochodku, Boris chodieva na nedaleky ostrov, kde travi dost svojho volneho casu kempovanim.
Po skontaktovani Borisa som bol taky nadseny, ze som hned planoval stretnutie s nim a jeho polovickou. Ponukol som letenky a pozvanku pre obidvoch do USA, alebo letenky a stretnutie v Europe, alebo nas vylet do Australie. Odpovedal, pridte do Australie. Kedze sa vsak ukazuje dost tazke najst termin (chodime kazdy rok na Slovensko), tak posledna realnejsia verzia vyzera byt Borisova navsteva USA, kde nikdy nebol avsak vzdy prechovaval urcitu tuzbu/obdiv k USA. Momentalne sa zotavuje uz asi po stvrtej operacii. Tato posledna bola vymena kolena. Obaja vsak dufame, ze na rok sa to podari a ze sa uvidime v USA…
Dakujem vsetkym co mali trpezlivost precitat si o tomto vynimocnom cloveku az do konca.
Palo, akosi v poslednom čase prestávaš chápať zmysel príspevkov.
Tak, ako si mňa na inom fóre obvinil z vytvárania napätia (čo je totálna blbosť), tak si zrejme nepochopil ani to, čo týmto chcela 27 povedať.
27 – je pekné od teba, že si na tých ľudí nezabudla a spomenieš si na nich aj takýmto spôsobom.
palo to chcel len odlahcit svojskym humorom, vobec neriesil 27. nic zle na tom nevidim, no niekto sa asi urazil.
inak pozeram, ze moj prispevok o tom, ze sa viac ako mesiac nikto nezapoji do temy o ludskosti, vyzera ako reakcia na 27 predo mnou.
samozrejme v ziadnom pripade to tak nie je. dufam, ze to chapete.
dakujem.
Ja by som chcela podakovat vsetkym, ktori nam pomohli,ked sa nam stratila mamka v cudzom svete, za obetovanie volneho casu, spanku,dovolenky, pozicanie aut, strazenie deti a neustalu psychicku podporu pocas 27hodin.Dakujem mojej najblizsej rodine, Georgine,vsetkym ostatnym susedom, Adi, Risovi, Marekovi,Janke, Ivane, Marcelovi,Alene,Palovi, Linde, Marosovi a jeho kamaratom.
Suhlasim s wizzardom, drummer, takych ludi ako ty by malo byt viac!
Rada by som sa podakovala istemu clovekovi pakistanskeho povodu, ktory mi pomohol „vylepsit“ moje CV, co mi umoznilo konecne si najst pracu v administrative. Povedal, aby som si na zivotopis napisala, ze som pracovala pre neho (bol manazerom maleho centra pre vzdelavacie kurzy) a to mi pridalo prax. Uz je to tak, ze dobre miesto si bez praxe v tejto krajine nezozeniete. A hoci som sa klamat bala ako svet, preslo mi to – a uz chvalabohu nemusim viac upratovat.
Chcela by som vyjadrit poctu pani Kocurikovej/ mame Zuzany/, ze ked sme boli ako deti vyrastajuce na Kramaroch vy ste bola vzdy velmi mila a i ked som sa tahala zo skoly a stretla Vas, Vy vzdy s usmevom ste sa spytatala: S /M/ ako sa mas? Viem, ze ste teraz velmi chora, ale moje spomienky na Vasu laskavost ostanu. To, ze ste bola krasna, kazdy vie, ale ze ste bola mila k detom nie. Chcem , aby to aj ini vedeli, ze krasna zena bola citliva a nezabudutelna pre deti.
Tvoja reakcia