Fuuha ……… klobuk dole pekne napisane proste je to tak no len k tym peniazom tam je omyl peniaze su zo vzduchu ano myslim to ako vznikaju z nicoho a nicim podlozene su ties neni dost dlho a us davno previsili hodnotu svoju nad vecami co za ne kupis …… ach jajj
Ako správne konať dobro?
Korunou konania skutočného dobra je nezištnosť! Toho je však schopných iba málo ľudí, lebo žiaľ väčšina tak činí predovšetkým so zištnými úmyslami.
Ako výstižný príklad nám môže poslúžiť Ivan z rozprávky Mrázik, ktorý začal robiť dobro preto, aby sa zbavil medvedej hlavy. Jeho úmysel bol teda zištný a konanie dobra mu malo poslúžiť len ako prostriedok k dosiahnutiu účelu.
Podobné je to napríklad na Vianoce, keď mnohí majetní dávajú na svoje peniaze na rôzne dobročinné účely, očakávajúc za to reklamu svojej osoby, alebo svojej firmy.
Veľmi podobné je to tiež, keď si niekto vyberie napríklad povolanie zubára len preto, lebo zubári dobre zarábajú. Takýto človek potom pomáha ľuďom, ale základný motív jeho konania zištný.
Odmenou ľudí, konajúcich dobro so zištným úmyslom je predmet ich zištnosti. V prípade spomínaného zubára sú to teda peniaze, v prípade podnikateľov a firiem, dávajúcich na dobročinnosť reklama a tak ďalej a tak ďalej.
Ako však už bolo povedané, korunou konania dobra je nezištnosť. Nezištnosť, čiže konanie dobra pre dobro samotné. Bez nejakých postranných úmyslov! To je to pravé a skutočné dobro, kým to prvé, konané so zištným úmyslom možno považovať len za určitý predstupeň ku konaniu skutočného dobra.
Výstižne to vyjadril Kristus:
„Dbajte na to, aby ste svoje dobré skutky nekonali pred ľuďmi, aby vás obdivovali, inak by ste nemali zásluhy u vášho Otca, ktorý je na nebesiach.
Keď teda dávaš almužnu, nevytrubuj pred sebou, ako to robia pokrytci v synagógach a po uliciach, aby ich ľudia chválili. Veru hovorím vám: Dostali už svoju odmenu!
Keď dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavá ruka, čo robí tvoja pravá, aby tvoja almužna zostala ukrytá. A odplatí ti tvoj Otec nebeský, ktorý vidí aj veci skryté.“
Kto teda koná dobro, ale očakáva za to celkom určitú protihodnotu, práve táto protihodnota, práve tento predmet jeho zištnosti sa mu potom stane jeho konečnou odmenou.
Ak ale niekto koná nezištne, pre dobro samotné, jeho odmenou je mu požehnanie z Výšin. Odmenou mu bude prúdenie Svetla do jeho života, ktoré mu jeho bytie urobí lepším, krajším a šťastnejším a ktoré ho povznesie smerom nahor. Nahor, k Výšinám, približujúc jeho dušu k raju. K daru a výsade smieť žiť večný život rajských záhradách.
Toto je dar nad všetky dary! Dar a požehnanie, ktorého dosah si človek nie je vôbec schopný uvedomiť. Dar, vskutku hodný veľkého, vševládneho Boha, odmeňujúceho výsadou večného bytia všetkých, ktorí konajú dobro pre dobro samotné.
Nezištné konania dobra má však ešte aj iné pozitíva. Jedným z nich je napríklad ochrana pred našou minulou karmou, alebo inak povedané, pred dôsledkami našich vlastných, minulých zlých činov, ktoré sa ku nám ako ich pôvodcom vracajú v zákonitostiach osudu na základe Zákona spätného účinku. Tieto dôsledky by nás museli nevyhnutne bolestne zraniť, pretože čo si kto zasial, to musí aj zožať.
Avšak požehnanie zo Svetla, ktoré je odmenou nezištného konania dobra vytvorí okolo nás svetlý ochranný val. Ten dokáže, presne podľa miery nášho príklonu k dobru, eliminovať vracajúce sa dôsledky našich minulých zlých skutkov, prichádzajúce ku nám na základe Zákona spätného účinku.
A nie len to! Odmenou za našu nezištnosť v konaní dobra nám nakoniec bude aj prospech čisto hmotného a pozemského charakteru.
Žiaľ, človek je ale materialista a ak sa rozhodne konať dobro, zväčša za to niečo očakáva. Niečo konkrétne! A toho sa mu napokon aj za jeho vykonané dobro dostane. To je potom jeho odmenou.
Avšak ľudia netušia, že ak by dobro, ktoré konajú boli schopní konať nezištne, ich odmena by bola stonásobná! Ako duchovná, tak i pozemská.
Ak teda konáme dobro a niečo za to chceme, toho čo chceme sa nám zväčša dostane.
Ak však konáme dobro a nechceme nič, naša odmena bude mnohonásobne väčšia.
Kto sa teda vydal na cestu konania dobra, nech smeruje ku jeho korune – k nezištnosti. Lebo jedine takéto dobro je skutočným dobrom. Skutočným, pravým dobrom pre toho, komu ho preukazujeme, ale zároveň i skutočným a pravým dobrom pre toho, kto ho preukazuje.
PS. A na záver ešte jedna otázka, ktorú nech si na základe všetkého vyššie uvedeného skúsi zodpovedať každý sám pre seba: Môže sa dostať do neba – dostať do raja človek, ktorý koná dobro len preto, aby sa dostal do raja?
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Kam vedú naše cesty po smrti?
Keďže ľudia v tom nemajú jasno, boja sa smrti i toho, čo bude po nej. A pre svoj strach sa radšej rozhovorom o smrti vyhýbajú. Avšak kvôli strachu, prameniacemu predovšetkým z nevedomosti zostávajú v tejto dôležitej otázke aj naďalej neznalými. Je to ako začarovaný kruh, z ktorého niet úniku.
Ale predsa len svojim strachom a úzkosťou zo smrti, predsa len svojim bojazlivým vyhýbaním sa tejto téme doteraz smrti ešte nikto neunikol. Ide totiž o jednu z mála istôt, ak nie jedinú stopercentnú istotu, ktorú v našom neistom živote na zemi máme.
Nemá preto žiaden zmysel strkať hlavu do piesku pred realitou, ktorej aj tak neunikneme. Práve naopak! Je nanajvýš potrebné vedieť v tomto smere čo možno najviac a to preto, aby sme k smrti zaujali správny postoj a vedeli sa orientovať v krajine záhrobia.
Kto je totiž neznalý, blúdi! Blúdi nie len po smrti, ale už i vo svojom živote na zemi. Lebo ak nedokáže zaujať správny postoj k smrti a k tomu, čo nasleduje po nej, nemôže zaujať správny postoj ani k svojmu súčasnému životu. Preto žije nesprávne, potácajúc sa vlastným bytím a kráčajúc k hrôze svojej poslednej hodiny – k smrti, ktorá ho nepripraveného vrhne do ďalšieho, nekonečného zúfalého blúdenia.
Povedzme si teda niečo o záhrobných úrovniach, ktorými má a bude musieť putovať duša každého z nás.
V najzákladnejšom členení sú štyri: Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem, jemnohmotnosť a duchovná ríša.
Astrálna úroveň, svet myšlienkových foriem a jemnohmotnosť patria k hmotnosti tak, ako naše fyzické telo, iba že ide o hmotnosť jemnejšieho a éterickejšieho druhu. Úlohou človeka je preputovať všetkými týmito úrovňami až ku konečnému cieľu – k duchovnej ríši, ktorá je totožná s rajom, alebo s kráľovstvom nebeským.
Aby sme mohli správnym spôsobom a čo najrýchlejšie prejsť všetkými úrovňami, treba vedieť iba jediné: Človek má vždy kráčať za Svetlom! To je pravá, jediná, istá a najrýchlejšia cesta smerom nahor. A toto základné poučenie platí v absolútne všetkých úrovniach, vrátane tej našej pozemskej.
Vždy treba kráčať jedine za Svetlom a to preto, aby sme v jednotlivých svetoch nezablúdili a nezmysleným blúdením v nich nestrávili celé stáročia, ba tisícročia. Potom nám totiž hrozí, že spolu s hmotnosťou, ktorá zahŕňa našu pozemskú úroveň, astrálnu úroveň, svet myšlienkových foriem, ako i jemnohmotnosť, že spolu s celou hmotnosťou budeme strhnutí do zániku, pretože hmotnosť podlieha nevyhnutnému kolobehu vzniku a zániku. Podlieha mu nie len naše telo, naša slnečná sústava a naša galaxia, ale i všetky ostatné, záhrobné úrovne jemnejšej hmoty nad nami. Bezpeční budeme jedine v duchovnej ríši, kam sa máme svojim putovaním svetmi dostať a kam máme vždy usilovať. Duchovná ríša už totiž nepodlieha kolobehu vzniku a zániku, pretože stojí nad hmotnosťou a je večná.
Bolo teda povedané, že ak chce človek čo najrýchlejšie preputovať všetky úrovne a dostať sa k cieľu musí vždy kráčať za Svetlom. Čo však je Svetlo? Čo je to Svetlé, za čím máme vždy a všade neúnavne kráčať?
Svetlo je dobro a spravodlivosť, je vnútorná čistota a ušľachtilosť, je čestnosť a ohľaduplnosť voči iným, je neutíchajúca túžba po nájdení Pravdy. Pravdy o Stvoriteľovi, o živote a o jeho zákonitostiach. Toto sú svetlé hodnoty, toto je Svetlom každého ľudského bytia, za ktorým má človek kráčať a ktoré ho vždy a neomylne povedie nahor, ku konečnému cieľu nášho putovania – do večnej ríše ducha.
A toto Svetlo, tieto svetlé hodnoty majú v záhrobných úrovniach naozaj podobu svetlého žiarenia, ktoré k sebe s blaženým prísľubom volá všetky bytosti. Ono žiarivé Svetlo sa však k nikomu nepriblíži ani len o krok! Ísť ku nemu musí každý sám a to práve prostredníctvom naplňovania svetlých hodnôt. Nech už teda žije človek tu na zemi, alebo sa ocitne v ktorejkoľvek so spomínaných záhrobných úrovní, jeho úsilie kráčať ku Svetlu mu nedá zablúdiť a povedie ho najkratšími cestami ku konečnému cieľu jeho putovania – k večnej a nepominuteľnej ríši ducha.
Takto by to malo byť, avšak žiaľ, realita je úplne iná. Ľudia blúdia! Blúdia už na zemi, pretože už tu na zemi nekráčajú za Svetlom a svetlými hodnotami. Hodnoty ako dobro, česť, spravodlivosť, vnútorná čistota a ohľaduplnosť voči iným pre nich nič neznamenajú.
Ľudia sú materialistickí, uznávajúci iba hmotu a hodnoty s hmotou súvisiace, ako sú peniaze, majetky, moc, sláva, kariéra, pôžitky a zábava. Jedine toto napĺňa všetko ich životné snaženie a myslenie.
A zrazu prichádza smrť a človek sa úplne nepripravený ocitá za jej hranicou, v astrálnej úrovni, bezprostredne súvisiacej s našim pozemským telom. Správne by bolo, keby človek hneď po doložení svojho fyzického tela čoskoro odložil i svoje astrálne telo a putoval ďalej za Svetlom. Toto by bol normálny dej.
Keďže ale ľudia uznávajú iba veci hmotné, zostávajú v blízkosti hmoty, v astrálnom svete, a nedokážu sa odtiaľ odpútať. Blúdia tu celé stáročia a mnohí si ani neuvedomujú, že už zomreli, pretože táto úroveň sa len veľmi málo líši od nášho hmotného sveta.
Sú to známe biele pani, či rôzni „duchovia“, ktorí sú z rozličných dôvodov pripútaní k určitým miestam a ktorých v astrálnej úrovni blúdi celé státisíce.
Iné duše uviazli zase na celé veky vo svete myšlienkových foriem. Len veľmi málo ľudí sa po svojej smrti je schopných dostať až do jemnohmotnosti, ktorá sa opäť nesmie a nemôže stať ich konečnou zástavkou.
Celé miliardy duší zostávajú takto uväznené v rôznych záhrobných úrovniach a hrozí im, že v nich budú blúdiť až dovtedy, kým nezačne rozklad hmoty, do ktorého bude nakoniec strhnutá celá ich osobnosť, čo sa rovná definitívnemu vymazaniu z knihy života v bolestnom pretrpení tisícročného rozkladu hmotnosti.
Toto je to najhoršie a najstrašnejšie, čo sa človeku vôbec môže prihodiť! Môže sa mu to stať preto, lebo stratil správny smer a správnu cestu, vedúcu najpriamejším spôsobom Nahor, smerom k Svetlu, ktorá by ho priviedla včas do bezpečia. Do bezpečia večnej duchovnej ríše.
Človeče, ak nechceš blúdiť a vo svojom blúdení nakoniec aj zahynúť, začni kráčať smerom k Svetlu! Smerom k svetlým hodnotám ducha, ktorými sú dobro, spravodlivosť, česť, vnútorná čistota, ohľaduplnosť voči iným a túžba po Pravde. Komu sa toto snaženie dostane do krvi už tu na zemi, ten v ňom bude automaticky pokračovať aj naďalej, po odložení svojho fyzického tela. Takýto človek prejde bezpečne a rýchlo všetkými záhrobnými úrovňami bez toho, že by v niektorej z nich trvalo uviazol.
Len ku Svetlu a svetlým hodnotám preto človeče upieraj neustále svoj zrak! Nech sú ti ako žiarivé svetlo majáka v diaľke, ku ktorému bude bezpečne smerovať loď tvojho bytia. Ak nezmeníš smer a neuhneš ani vľavo ani vpravo, nakoniec bezpečne zakotvíš v prístave.
Ak sa ale nebudeš snažiť napĺňať a žiť svetlé hodnoty, podobáš sa lodi na rozbúrenom mori, ktorá je bez svetla majáka úplne stratená a preto musí jej posádka alebo zomrieť hladom a smädom, alebo sa roztrieskať na zradných a nebezpečných pobrežných útesoch, pretože nenašla bezpečnú cestu k prístavu.
Preto vždy a všade, kdekoľvek sa človeče ocitneš, nech už je to tu na zemi, alebo v tvojom ďalšom bytí za hranicou smrti, vždy a všade kráčaj iba smerom k Svetlu, napĺňajúc svetlé hodnoty. Jedine v tomto sa totiž pre teba skrýva istota tvojej spásy v bezpečí nepominuteľnej a večnej ríše ducha.
M.Š. v spolupráci s class=“postlink“ href=“http://uvazujme.blog.pravda.sk/“> http://uvazujme.blog.pravda.sk/
Nekvalita plodenia plodí nekvalitu
Pri akte plodenia ľudia zväčša radi klesajú na úroveň zvierat, pretože sa pri tom nechávajú strhávať čisto zvieracími pudmi. Nedokážu v tejto situácii zotrvať na úrovni hodnej a požadovanej od ľudskej bytosti a klesajú hlboko pod úroveň svojej dôstojnosti. No a tento hlboko devalvovaný prístup k aktu plodenia sa nemôže obísť bez tomu zodpovedajúcich dôsledkov. Dôsledkov, ktoré logicky nemôžu byť iné, ako negatívne.
Skúsme si predstaviť, aké oveľa rozdielne by to bolo vtedy, ak by dvojica pristupujúca k telesnému spojeniu vedela o požiadavke zachovávania čistoty a ušľachtilosti, vzťahujúcej sa na každú ľudskú bytosť, ktorá smie žiť vo stvorení a na všetko, čo táto bytosť činí.
Ak by teda táto naša dvojica o tom nie len vedela, ale vo svojom cítení a myslení, ako i vo svojej reči a jednaní by sa vždy snažila o dôsledné dodržiavanie čistoty a ušľachtilosti. No a s takýmto vnútorným postojom k absolútne všetkému vo svojom živote by samozrejme pristupovali i k vzájomnému telesnému spojeniu.
A teraz, v ostrom kontraste si zase predstavme inú dvojicu, ktorá nikdy nepočula o nijakej požiadavke čistoty a ušľachtilosti, ktorú by mala uplatňovať vo svojom živote. Takáto dvojica necháva preto pri telesnom spojení naplno prepuknúť všetky nízke zvieracie pudy svojej telesnosti.
To vonkajšie, čiže samotný akt telesného spojenia je teda u oboch dvojíc približne rovnaký, avšak vnútorný prístup k nemu je diametrálne rozdielny.
A teraz otázka: je možné, aby niečo tak zásadným spôsobom vnútorne rozdielneho nemalo nijaký vplyv na kvalitu novo vzniknutého detského telíčka, ktoré bude počaté? Možno predpokladať, že je naozaj úplne jedno ak bude nový život počatý vo vzbĺknutí telesných vášní zvieracej zmyselnosti, alebo v úprimnej snahe o čistotu a ušľachtilosť?
Nie, nie je to jedno! Náš vnútorný prístup, kvalita nášho vnútorného prístupu k vonkajším veciam predsa určuje kvalitu týchto vecí! A tak aj vnútorné rozpoloženie ľudí pri akte plodenia určuje a priamo ovplyvňuje kvalitu novo vznikajúceho života, ktorý bude počatý. Nízke, zvieracie pocity pri plodení sú jednou z príčin čoraz väčšieho vnútorného a morálneho úpadku našej civilizácie.
A nie len to! Nie len že počatie väčšiny ľudí dneška je poškvrnené nečistou zmyselnosťou, ale vo všeobecnosti sa vôbec nič nevie ani o ďalšom, ešte zásadnejšom zlomovom momente, ku ktorému dochádza v polovici tehotenstva. Je to totiž obdobie, kedy sa do pozemského telíčka vteľuje duša. Nová ľudská duša, ktorá sa s nastávajúcou matkou spája prostredníctvom rovnorodosti jej vnútorného života v polovici tehotenstva.
Hneď po počatí sa totiž okolo nastávajúcej matky začnú zhromažďovať ľudské duše, túžiace po hmotnom zrodení v tele na zemi. Ktorá duša z toho množstva to konkrétne bude, o tom rozhoduje matka v polovici tehotenstva prostredníctvom stavu a kvality svojho vnútorného, citového a myšlienkového života. Ním vytvára spojovacie vlákno ku celkom konkrétnej duši, zodpovedajúcej vnútornému stavu matky svojou rovnorodosťou. A tak, na základe veľkého vesmírneho Zákona rovnorodosti vstupuje napokon duša do pozemského telíčka a zaujíma ho pre seba. Fyzicky sa to prejaví prvými pohybmi dieťaťa, ktoré matka práve v tomto období pocíti.
Pretože sa o tomto nesmierne dôležitom deji vôbec nič nevie, sú do pozemského vtelenia priťahované veľmi nízke ľudské duše. Duše, spôsobujúce problémy a utrpenie rodičom, sebe ako i úpadok celej spoločnosti. A to všetko len preto, že ľudia nevedia a aj keď sa dozvedia nechcú pripustiť zásadnú skutočnosť vplyvu kvality, alebo nekvality ich skrytého, vnútorného života na reálne, fyzické dianie okolo nás. Nechcú v nijakom prípade pripustiť, že kvalita, alebo nekvalita ich citového a myšlienkového života zásadným spôsobom ovplyvňuje a určuje kvalitu, alebo nekvalitu reálneho života, ktorý musia žiť.
Je to však tak a nie inak! Platí to vždy a v každej situácii, dvadsaťštyri hodín denne. To, akými vnútorne sme, čím sa vnútorne zaoberáme utvára, určuje a formuje našu každodennú realitu i náš budúci osud.
A práve spomínané obdobie polovičky tehotenstva je toho rukolapným dôkazom. Rukolapným dôkazom s celkom konkrétnymi dôsledkami, kedy vnútorný stav matky určí na základe Zákona rovnorodosti kvalitu, alebo nekvalitu novo prichádzajúcej, ľudskej osobnosti.
O tejto zákonitosti nemusíme vedieť, môžeme ju ignorovať, alebo sa z nej vysmiať, ale v nijakom prípad nie je v našich silách vyhnúť sa jej účinkom. Ona pôsobí, či o nej vieme, nevieme, alebo nechceme vedieť. Môžeme ju teda pokojne ignorovať tak, ako sa to deje dnes, ale každá budúca matka na tejto zemi zostane podrobená jej účinkom. Jedine na nej, na stave jej vnútorného života bude vždy záležať, aké dieťa sa jej narodí a aké vlastnosti bude mať. Kvalita jeho osobnosti bude vždy dokonalým odrazom kvality stavu vnútorného života matky v polovici tehotenstva.
Kto neverí, môže v tejto veci konať tak, ako doposiaľ. Veď napokon tie najtvrdšie dôsledky dopadnú na neho samotného, pretože podobným nezodpovedným rodičom sa narodia deti, ktoré im neprinesú veľa radosti. Následná výchova, i keby bola nadmieru kvalitná už potom nemôže zásadným spôsobom zmeniť to, čo bolo zameškané, alebo definitívne určené práve v polovici tehotenstva. Dobrá výchova môže dieťa samozrejme istým spôsobom obrúsiť, ale nikdy nemôže zmeniť vlastnú štruktúru jeho osobnosti, ktorá bola nezmeniteľným spôsobom definovaná vnútorným stavom matky v polovici tehotenstva.
Avšak múdri dokážu využiť toto poznanie vo svoj prospech. Jedine im je určený tento text. Múdra a zodpovedná matka sa bude snažiť dbať na kvalitu svojho vnútorného života v období polovičky tehotenstva. Bude dávať pozor na to, aby jej cítenie a myslenie bolo len čisté a ušľachtilé. Bude dbať na to, s kým sa v tomto zlomovom období stretne a koho bude trpieť vo svojej prítomnosti, pretože jej duševný stav môžu samozrejme ovplyvniť i ľudia, ktorí sa okolo nej nachádzajú. Múdra nastávajúca matka bude prísne dbať, aby všetko, či už v jej vnútri, alebo v jej okolí bolo dobré, čisté, ušľachtilé a harmonické aby hosť, ktorý ju navštívi, čiže nová ľudská osobnosť, ktorá dostane príležitosť k pozemskému zrodeniu bola dobrá, ušľachtilá a harmonická, prinášajúca šťastie, dobro a pozitivitu matke, sebe a užšiemu ako i širšiemu okoliu.
Kto by nechcel takéto dieťa? Kto však chce takéto dieťa, má to možnosť ovplyvniť či dokonca určiť. A práve ženám je vyššie popísaným spôsobom daná možnosť určovať a priamo ovplyvňovať kvalitu novej generácie. Sú to ženy, ktoré určujú, kam sa celá civilizácia bude uberať. Či nadol, alebo nahor.
Kam sa uberá dnes je každému, kto nie je celkom slepý až príliš badateľné. Neznalosť a nevedomosť o základných duchovných zákonitostiach totiž nikoho nevyníma spod ich účinkov. Ľudia dneška o nich ale nevedia preto, lebo o nich vedieť nechcú. Lebo všetko iné je pre nich omnoho dôležitejšie a na všetko ostatné si nájdu dostatok času, len paradoxne nikdy nie na to najpodstatnejšie a najdôležitejšie.
A pritom je to tak jednoduché! Stačí iba viac dbať na čistou a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia a všetko, úplne všetko okolo nás sa začne zlepšovať. Čo nám bráni, aby sme to neskúsili?
M.Š. v spolupráci s class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/
Ľudia stojaci pod zvieraťom
Človek dneška zaostal za svojim vývojom. Zaostal vo svojom skutočnom vývoji, ktorým ani zďaleka nie je technický pokrok, či úroveň vzdelanosti, ako sa vo všeobecnosti myslí. Znie to neuveriteľne, ale človek dneška, onen prehnane sebavedomý a moderný človek sa vo svojom skutočnom vývoji nachádza pod úrovňou zvieraťa. Pod úrovňou zvierat a ostatného prírodného sveta, ktorý sa na rozdiel od sveta ľudského vyvíjal správne.
Boli ste niekdy vo voľnej prírode? Určite áno. Určite ste videli jej krásu, nádheru, sviežosť a prirodzenosť a to v každom čase a v každom ročnom období. Ľudia si chodia do prírody oddýchnuť a pookriať. Pobyt v nej posilňuje, osviežuje a oblažuje. Prečo je tomu tak?
Lebo voľná príroda si zachovala a stále zachováva to, čo človek nemá. Lebo každá rastlina, strom, zviera a kameň, lebo lesy, hory, jazerá a vodstvo majú vo svojej čistej, jednoduchej prirodzenosti čisté spojenie s najvyššou Silou, prúdiacou univerzom. A práve táto Sila čistým spôsobom vyžaruje z každej rastliny, stromu a zo všetkého prírodného sveta a ľudí oblažuje a obšťastňuje. Prírodný svet túto najvyššiu Silu jednoducho prijíma, stojí v jej prúdení a čistým spôsobom ju prostredníctvom vlastného bytia a pôsobenia zrkadlí a ďalej odovzdáva navonok.
Rastlina je rastlinou, kameň kameňom a zviera zvieraťom. A človek mal byť človekom! Aj človek mal sebou nechať prúdiť túto najvyššiu Silu univerza čistým spôsobom.
To by bolo bývalo úplne stačilo. Lebo tak, ako zviera svojim jednoduchým, čistým bytím prijíma najvyššiu Silu, prechádzajúcu univerzom, necháva ju sebou prúdiť a ďalej ju čistým a prirodzeným spôsobom odovzdáva navonok, rovnako aj človek mal vo svojej čistote a prirodzenosti nechať sebou prúdiť túto Silu a svojim bytím i svojou činnosťou ju odovzdávať navonok.
Človek mal byť človekom! Veď to je jeho prvoradá úloha! Mal ním byť v čistej a jednoduchej prirodzenosti svojho bytia! Mal byť čisto stojaci v prúdení Sily a rozdávajúci ju čistým spôsobom všade vôkol seba.
Človek mal byť v prvom rade človekom v tých najelementárnejších prejavoch vlastnej osobnosti: vo svojom cítení a myslení! V čistote, vznešenosti a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia! Človek mal byť ušľachtilo, čisto a vznešene mysliacim človekom! Človekom, ktorý práve prostredníctvom čistoty a ušľachtilosti svojho cítenia a myslenia necháva sebou prúdiť a necháva zo seba smerom von vyžarovať najvyššiu Silu, prúdiacu univerzom.
Človek mal byť človekom! Človekom ušľachtilých citov a myšlienok! K nádhere čistého pôsobenia prírodného sveta by sa tak pridružila i nádhera pôsobenia človeka. Potom by bolo všetko také, aké byť má! Potom by bola nielen rastlina rastlinou, zviera zvieraťom a kameň kameňom, ale i človek skutočne človekom! Potom by bol na zemi raj! Krása ľudstva, krása človeka by sa totiž vyrovnala kráse a nádhere pôsobenia prírody. Dokážete si to predstaviť?
Áno, čistota, ušľachtilosť a vznešenosť cítenia a myslenia sú strateným kľúčom k bráne raja. Sú podstatou pravej ľudskej veľkosti. Sú základným kameňom pravého človečenstva.
Dnes je však žiaľ všetko úplne inak! Rozhodujúci význam čistej jednoduchosti a prirodzenosti nebol ľuďmi vôbec pochopený a docenený. Veď kto v dnešnej dobe je ešte schopný vôbec pripustiť, že by práve zachovávanie čistoty jeho vlastného cítenia a myslenia mohlo mať nejaký zásadnejší vplyv? Že by v dbaní o čistou cítenia a myslenia mohlo spočívať doslova všetko? Veď mnohým je takéto niečo na smiech. Veď čistota cítenia a myslenia je dnes tým najposlednejším, na čo sa dbá. Človek sa predsa musí sústrediť na omnoho dôležitejšie veci. Človek má budovať, zarábať, získavať, dobíjať a potom si užívať.
A tak dnes vidíme takzvaného moderného človeka, ako vyrába autá, sedí pri internete, telefonuje mobilom, vidíme ho, ako cestuje po celom svete, lieta do vesmíru, vidíme ho ako študuje, športuje, vidíme ho ako sa zabáva a chodí na dovolenky, pričom to najzásadnejšie a najpodstatnejšie, na čom má stáť jeho človečenstvo, čiže jeho myslenie a cítenie sa podobá záhrade, zarastenej tou najdivokejšou burinou. Podobá sa hromade hnoja!
Áno, žijeme v modernej dobe technického pokroku, ale naše vnútro je plné hniloby. Žijeme v dobe technického pokroku, ale nie sme ľuďmi v pravom a chcenom zmysle! Zvieratá sú zvieratami, ale my ľuďmi nie sme! Lebo na to, čo robí človeka človekom vôbec nedbáme! Lebo vôbec nedbáme na čistotu a ušľachtilosť vlastného cítenia a myslenia!
Je slepý a hluchý ten, kto nevidí skazenosť, úbohosť a nízkosť ľudského sveta. Veď všade je iba plno sebectva, chamtivosti, závisti, nenávisti, nenásytnosti a zvrhlosti. Nezaujatého pozorovateľa sa musí zmocniť hnus z toho, kam sme to až dopracovali. Lebo celý moderný pokrok je len smiešnym pozlátkom, zakrývajúcim vnútornú, hnilobnú skazenosť ľudskej civilizácie.
Ak sa raz človek nestane človekom, všetko aj tak vyjde navnivoč. Ak sa raz človek nestane čistým a ušľachtilým človekom v tých najprirodzenejších a najbezprostrednejších prejavoch svojej osobnosti – vo svojom myslení a cítení, potom sa všetko čo bude vytvárať stane len banálnou fraškou a smiešnou, malichernou nízkosťou.
Človeče, staň sa konečne v prvom rade človekom! Iba potom môžeš vybudovať civilizáciu, hodnú pojmu ľudská! Strom, kameň rastlina i zviera to už dokázali. Oni sú takými, akými byť majú. Iba ty ešte takým nie si! Preto dnes stojíš nižšie ako oni! Nižšie v tom živom, pravom a skutočnom! V tom naozajstnom a rozhodujúcom, pričom akékoľvek oháňanie sa technickým pokrokom je len úbohým sebaklamom. Sebaklamom, schopným oklamať a uspokojiť iba prázdnych, povrchných a plytkých. Sebaklamom, ktorý je očividný každému, kto je schopný aspoň trochu samostatne myslieť a uvažovať.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Diablov plán
Satan zvolal celosvetové zhromaždenie démonov. Vo svojom úvodnom prejave povedal:
„Prirodzenosťou ducha je zdokonaľovať sa a napredovať ku Svetlu. Nemôžeme ľuďom úplne zabrániť, ak sa chcú zdokonaľovať a žiť podľa Božích zákonov, ale môžeme ich cez rozum tak ovplyvniť, že zabudnú na to, prečo sem prišli.“
„Žiadam od vás toto“, povedal diabol:
„Otravujte ich myseľ, aby nemali čas myslieť na svojho Stvoriteľa a prestávali s ním udržiavať spojenie. Aby tú energiu, ktorú On vysiela do stvorenia ľudia použili nie pre Svetlo, ale pre nás a tým nás posilnia!“
„A ako to máme urobiť?“, zvolali jeho démoni.
„Sledujte každý ich krok, každú jednu myšlienku, čím sa zapodievajú. Vytvorte im kulty, aby prestali dodržiavať prvé Božie prikázanie. Ovplyvnite cirkevných hodnostárov, aby trvali na tom, že Mária je jediná, cez ktorú sa dostanú do raja. Nech sa k nej ľudia modlia, a vy vypočujte ich modlitby, ale tak, aby pomoc mala krátkodobý účinok. Potom sa budú opäť obracať ku nej a odvrátia sa od svojho Stvoriteľa.“
„Dajte im Santa Clausa, aby ste ich odviedli od vysvetlenia skutočného zmyslu Vianoc ich deťom. Dajte im veľkonočného zajačika, aby ani nehľadali význam veľkej noci.“
Predovšetkým ich lákajte aby chodili do svätýň a kostolov, lebo do cirkví sa dostali niektorí z nás a už tam úradujú. Ohlupujú cez rozum aj ducha, a ľudia sú už tak leniví, že nemajú silu začať premýšľať nad tým, čo sa tam hlása. Že nie Pravda ale lož zneje v ich chrámoch. Nech stále oslavujú vraždu Božieho Syna, nech stále uctievajú svätých, ktorí ani nejestvujú.“
„Vidíte poddaní moji, ani v to, že jediný Svätý je Boh, neveria. Nech si prijímajú hostie, v ktoré veria, že je telo Kristovo. Je to modlárčenie a to my potrebujeme.
Pokúšate ich, aby robili hriechy, aby stále chodili na spovede a stále si mysleli, že tým sa im všetko odpustí. Takto nebudú mať ani čas pocítiť, že zhrešením, nebudú mať odpustenie, kým im ten, komu ublížili, neodpusti.“
„Nech oberajú svojich blížnych o čokoľvek, zdravie, lásku či hmotné. Takto im to bude tiež vzaté a ich duch sa oslabí a bude pre nás dostupnejší.“
„Hlavne sa snažte o to, aby nepočuli svojho vodcu. On sa im ozýva cez cit. Vymyslite si množstvo možností, ako zamestnať ich myseľ.“ odpovedal diabol.
„Nabádajte ich, aby chodili s každou hlúposťou k lekárom, nech len berú lieky a ochromujú svojho ducha. Dajte im ľudí, ktorí im budú tvrdiť, že prírodná liečba nie je dobrá, je pomalá a neúspešná. Nech prestanú veriť v silu prírody, ktorú im do nej dal Boh. Nech sa dávkujú liekmi a liečia si len dôsledky choroby, ale v žiadnom prípade nesmú začať pátrať po príčine, ktorá vzniká z ich spôsobu života.“
„Obklopujte ich reklamami a ponukami nech si stále požičiavajú peniaze a nakupujú hmotné veci, najmä neužitočné, aby sa dostávali do dlhov, a aby všetku vinu hádzali na Boha. Najmä cez médiá ich oslovujte. Teraz internetom, televíziou a rádiom žijú všetci. Posielajte deti na stránky nevhodné. Radšej nech sa hrajú násilné hry, akoby sa mali dostať k Pravde. Púšťajte im kanály s nečistými programami, nech sledujú realitishow, kriminálne seriály, ktoré budú vplývať aj na ich deti. A hlavne veľa reklám. Aby mali čas na bezduché, prázdne chvíľky a zabúdali na správny vývoj svojho ducha.“
„Zaveďte módu, aby ženy prestali nosiť dlhé sukne a tak stratili žensky stud. Ochromte mravnosť na zemi, aby sa ženy obliekali vyzývavo, aby provokovali mužov. Mužom dráždite ich pudy, nech majú nečisté myšlienky a sú neverní svojím ženám. Veď viete, že všetko začína už myšlienkou. Z iných žien spravte mužatky, žena je tá, ktorá má viesť ľudstvo ku Svetlu, a to my nepotrebujeme!“
„Pokúšajte ich mužov, aby sledovali telesnú krásu inej ženy a prestali milovať svoje. Nech ich nechránia, lebo žena chránená mužom je silnejšia a skôr sa môže dostať k svojmu poslaniu.“
Tehotné ženy provokujte k hádkam a vyvolávajte depresie. Nech chodia do barov a kaviarní, fajčia a pijú a nedbajú na cudné obliekanie. Hlavne od polovice tehotenstva, keď sa majú inkarnovať duchovia. Oslabujte ich, aby vytvorili most pre nás. Čím viac vás bude inkarnovaných na zemi, tým lepšie sa bude plniť tento plán.
„Pôsobte cez zamestnávateľov, nech si z nich urobia otrokov. Potom budú stále zamestnaní a nebudú mať čas na rodiny a správnu výchovu detí. Budú sa hnať za peniazmi a stratia pojem o čase, ktorý im bol daný pre nápravu a zdokonalenie ducha na zemi. Takto nebudú mať ani poňatia o tom, že ich slobodná vôľa môže byť taká pevná, aby prekonala vaše úsilia.“
„Toto je plán, ktorý vyjde!“
Uspel diabol v tomto pláne? Posúďte sami.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/
Čo nám chce povedať choroba?
Človek netuší, ako nesmierne inteligentne je utvorený svet v ktorom žije. A jedným z prejavov tejto neuveriteľnej inteligencie je choroba. Choroba, ako ten najpoctivejší, najpravdivejší a najpresnejší ukazovateľ nášho odklonu od stavu harmónie, ktorý je požiadavkou univerza.
Vnútorný, citový a myšlienkový život človeka je zákonitosťami univerza podriadený nevyhnutnosti zachovávania určitého, chceného stavu harmónie. Zachovávanie tejto harmónie sa potom na fyzickej úrovni tela prejavuje ako zdravie.
Ak však vo vnútornej, duševnej, citovej a myšlienkovej rovine dôjde k vybočeniu zo stavu harmónie a toto vybočenie trvá dlhšiu dobu, v telesnej rovine sa časom nevyhnutne prejaví ako choroba.
Vybočenie z požadovaného stavu vnútornej harmónie sa teda prejavuje disharmóniou fyzického tela, ktorú nazývame chorobou. Každá jednotlivá choroba je dokonalou signalizáciu toho, v čom konkrétne sme požadovaný stav harmónie dlhodobo prekračovali.
Choroba je našim najlepším priateľom, ktorý nás úprimne a pravdivo upozorňuje, v čom stojíme nesprávne, i keď to neraz býva upozornenie prísne a bolestné. Ak ho však príjmeme, ak sa ho vynasnažíme pochopiť a napokon aj vnútorne, duševne zrealizovať, čiže zmeniť sa lepšiemu, nastolíme opäť chcenú harmóniu, na základe ktorej sa choroba ako ukazovateľ disharmónie stane bezpredmetnou.
Predstavme si napríklad dva extrémy: na jednej strane nadmerný pohyb a na druhej strane nedostatok pohybu. Harmónia, čiže to pravé a správne sa nachádza presne uprostred. Je to presný stred medzi aktivitou a pasivitou.
Ak človek vybočí k nejakému extrému, trebárs k nadmernej aktivite a v tomto extréme dlhodobo zotrváva, príde časom choroba presne takého druhu, aby vytvorila určité protizávažie voči disharmónii nadmernej aktivity a prinútila človeka k zmierneniu tempa. Aby ho jednoducho postupne donútila korigovať extrém a priviedla ho k harmónii stredu, čiže k presnej rovnováhe medzi aktivitou a pasivitou.
Takto inteligentne pôsobí choroba. Človek by mal načúvať jej hlasu a nechať sa pochopením jej príznakov a samozrejme zjednaním nápravy priviesť k požadovanej harmónii.
A teraz buďme úplne konkrétni a povedzme si, čo nám o našej odchýlke od univerzom vyžadovaného stavu harmónie hovoria jednotlivé choroby:
Nespavosť poukazuje na neschopnosť odpútania sa od hmotného a na nedostatok odovzdanosti.
Nadmerná spavosť zase na únik z reality do sveta snov.
Bolesti hlavý poukazujú na preťažovanie mozgu nadmernou rozumovosťou, na príliš ambiciózne kombinovanie, na snahu preraziť múr hlavou, na kŕčovité hľadanie najvýhodnejšieho. Takýto dlhotrvajúci stav vedie k nedostatku vitálnej energie v mozgu s následnou mozgovou mŕtvicou.
Očné vady:
Krátkozrakosť – silná subjektivita a prehnané videnie detailov.
Ďalekozrakosť – nevidenie vlastného podielu v tom, čo je v živote pociťované ako negatívne. Nevidenie dôležitosti detailov.
Farbosleposť – slepota pre rozmanitosť života.
Škúlenie – nevidenie viacrozmernosti problémov.
Zápaly spojiviek – zatváranie očí pred konfliktami života.
Šedý zákal – nechce vidieť konfliktné situácie, aby ich nemusel riešiť.
Zelený zákal – vidí len to, čo vidieť chce.
Ušné vady:
Hluchota – nechce načúvať iným ľuďom, vlastnému vnútornému hlasu, precenenie svojej činnosti.
Hučanie v ušiach – pri vytváraní vlastného názoru nadmerné preberanie názorov iných.
Hlasivky – viac hovorí, než by mal.
Chrbtica – nedostatok hrdosti a priamosti ducha.
Bolesti v krížoch – skutočné, alebo domnelé preťaženie.
Nohy:
Celková slabosť – pohodlnosť, strata chuti poznávať nové.
Kolená – nedostatok pokory a schopnosti učiť sa.
Členky – nadmerný, alebo nedostatočný pocit životnej istoty.
Bedrové kĺby – pohodlnosť ducha.
Kŕčové žily – záľuba v stereotype života.
Pľúca – smútok, neradostné prijímanie životnej sily dychom, podvedomá snaha obmedzovať slobodu iných.
Astma – chce len prijímať a nevydávať. Nadutosť, snaha o dominanciu, snaha oddeľovať sa od iných, nadmerná štítivosť a čistotnosť.
Zuby:
Paradentóza – zníženie vôle bojovať so životom, strata sebaistoty.
Nechutenstvo – nedostatok radosti zo života, strach zo sexuality.
Choroby žalúdka – odmietanie niektorých stránok života, nedostatok odovzdanosti.
Slinivka, tenké črevo – existenčné strachy, nadbytok analýzy a kritiky.
Zápcha – materiálna pripútanosť snaha hromadiť materiálne.
Kolika – snaha zapáčiť sa niekomu za každú cenu, strach zo znepáčenia.
Cukrovka – nevďačnosť za sladké stránky života. Nositeľ žne stav nepociťovania telesnej lásky, čo sa prejavuje kyslou povahou.
Choroby pečene – nevyrovnanosť duchovného rozlišovania a hodnotenia, rýchle prechádzanie do extrémov, niečoho v živote veľa a niečoho málo, premrštené priania a ideály, Nereálne hodnotenie sveta, nezladenosť svetonázoru.
Choroby žlčníka – skrývaný hnev a agresivita.
Obličky – porucha ľudského spolunažívania. Nesplynutie so spoločnosťou, porucha komunikácie medzi ľuďmi.
Kamene – potlačená agresivita, nerozlišovanie dobrého, zlého, potrebného a nepotrebného.
Chorí na obličky nevidia svoju roľu v problémoch s druhými, nevidia seba samých v chybách druhých, nezbavujú sa prežitého.
Močový mechúr – človek sa cíti trvalo v tlaku.
Menštruačné problémy – potlačovanie ženskej role, ženskosti.
Impotencia mužov – nepochopenie a necenenie si ženskosti.
Vysoký krvný tlak – obavy z nesplnenia budúcich úloh, chýba pracovná sebadôvera, psychické preťaženie.
Nízky krvný tlak – nechuť čeliť životným úlohám, nedostatok sebapresadenia, nedostatok sebavedomia.
Ruky – úrazy – znížená schopnosť praktického jednania, zmocňovania sa úloh, ktoré prináša život. Nedostatočná alebo vadná tvorivosť.
Ďalej uvádzam už len veľmi stručný prehľad ďalších psychosomatických vzťahov:
Krv – životná sila, vitalita.
Hrubé črevo – nevedomie, lakomosť.
Tenké črevo – spracovanie dojmov, analýza.
Krk – strach.
Koža – ohraničenie, normy, kontakt.
Srdce – schopnosť lásky, emócie.
Kosti – pevnosť, plnenie noriem.
Žalúdok – pocit, schopnosť prijímania.
Ústa – pripravenosť prijímať.
Uši – poslušnosť.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Čo sa zdá byť skoro neuveriteľné…
Za čias Hitlera mnohí Nemci nechceli uveriť tomu, čo sa deje v koncentračných táboroch. A neraz ani vtedy, ak im o tom niekto otvorene povedal, pretože jednoducho nedokázali pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. No a rovnako aj dnes nechce väčšina ľudí uveriť, že nás systematický postrekujú jedovatým chemickým kokteilom z vysoko letiacich prúdových lietadiel. Odborný názov tohto fenoménu je chemtralis.
Ak si slovo chemtralis zadáte do vyhľadávača, nájdete množstvo materiálov. Väčšina ľudí však tomu aj tak neverí, pretože jednoducho nedokážu pripustiť, že by mohlo byť niečo takéhoto vôbec možné. Avšak žiaľ, predsa len existuje určitá zvrátená obludnosť snáh istej skupiny ľudí, bežnému človeku nepochopiteľná. A fenomén chemtralis je jedným z jej prejavov.
Skúste sa niekedy pozrieť na oblohu, keď letí prúdové lietadlo. Ak sa za ním stopa výfukových plynov rýchlo stráca je to v poriadku. Ak však nemizne, ide o chemtralis, čiže aerosolový chemický postrek.
Keď budete stopu dlhšie pozorovať uvidíte, ako sa postupne rozplýva a rozširuje, až sa z nej vytvorí umelá, chemtralisová oblačnosť. Táto chemická zmes obsahuje okrem iných látok predovšetkým bárium a aluminiový prášok, ktoré sú zdraviu človeka škodlivé a prekračujúc všetky prípustné hranice kontaminujú celú prírodu.
Oficiálne miesta pripúšťajú prijateľnosť chemtralis, alebo takzvaného geoinžinierstva pod zámienkou eliminovania globálneho otepľovania. Účelom intenzívneho a systematického postreku má byť eliminácia skleníkových plynov. Negatívny dosah na zdravie ľudí i na celú prírodu je však obrovský, ďalekosiahly a nevypočitateľný. A ešte navyše zostáva veľkou nezodpovedanou otázkou, čo je postrekom v skutočnosti sledované, pretože je snahou oficiálnych miest tento fenomén všemožným spôsobom utajovať a ak to nie je možné, tak aspoň spochybniť.
V neoficiálnych kruhoch sa o skutočnom účele chemtralis hovorí ako o snahe eliminovať počet obyvateľstva na prijateľnú mieru, alebo ako o projekte farmaceutických firiem, ktoré si takýmto spôsobom vyrábajú svojich zákazníkov, či o celoplošnom očkovaní. Na internete sa nachádza naozaj dosť materiálov, aby si mohol každý urobiť svoju vlastnú mienku.
Pozrite sa napríklad na toto video. Netreba si ho ani pustiť, stačí sa iba pozorne zahľadieť na oblak chemického postreku, ktorý za sebou zanecháva lietadlo na obrázku. Štruktúra oblaku sa sformovala do podoby umrlčých lebiek! Je viac ako symbolické! Pozrite sa na to a posúďte sami. Ide o prvé video odspodu a nájdete ho na tomto linku: class=“postlink“ href=“http://svetlykruh.webnode.cz/news/dalsi-pohledy-na-chemtrails-o-nic-mene-znepokojujici-/“> http://svetlykruh.webnode.cz/news/dalsi … kojujici-/
Umrlčie lebky! Umrlčie lebky na uniformách kománd SS a umrlčie lebky, skryté vo výparoch splodín chemtralis. V jednom aj v druhom prípad ide o niečo tak obludného, že je tomu až ťažko uveriť.
Avšak práve preto, že ľudia neveria, práve preto, že dôsledne neskúmajú, preto, že sú ľahostajní a povrchní, preto, že sa starajú iba sami o seba a o svoje vlastné dobro, práve preto sa mohli sily zla v tridsiatich rokoch minulého storočia dostať v Nemecku k moci a nakoniec strhnúť celý svet do nešťastia.
A dnes tomu nie je inak! Aj dnes pre povrchnosť a ľahostajnosť ľudí, pre ich konzumizmus a nízky osobný egoizmus hľadiaci iba na svoj vlastný prospech, pre nechuť usilovať o dobro, ušľachtilosť a spravodlivosť, pre ich prázdne hmotárstvo a nezáujem o vyššie a vznešenejšie ideály, pre toto všetko sa i dnes začína rozmáhať zlo, mocnejúc až do obludnosti a strhávajúc celý svet do nešťastia.
Lebo za hrôzami toho, čo sa dialo kedysi vo fašistickom Nemecku stáli neviditeľné sily Zla, ktoré sa mohli vo svojom zničujúcom úsilí na zemi naplno prejaviť len preto, lebo sa im pre ľudskú ľahostajnosť nikto nepostavil na odpor. Lebo úsilie o dobro v ľuďoch nebolo tak silné, aby mohlo efektívne čeliť zlu a zastaviť ho. A preto Zlo ovládlo svet.
A dnes je tomu rovnako! Sily Zla začínajú systematicky realizovať svoje, až nepochopiteľným spôsobom zvrátené snahy o ovládnutie a zotročenie ľudstva. A môžu v nich úspešne napredovať len preto, lebo medzi ľuďmi chýba vážne, vedomé úsilie o dobro, alebo je ho len veľmi málo. Preto, lebo ľudia neusilujú o ušľachtilosť, spravodlivosť a vysoké duchovné ideály. Pretože nechcú byť v prvom rade dobrými, čestnými, čistými a ušľachtilými ľuďmi, čím by už len svojou vlastnou existenciou, svojim myslením a konaním kotvili Svetlo na zemi. Lebo ak vedome a vážne usilujeme o dobro, spájame sa so silami Dobra a Svetla a svojim snažením privádzame tieto sily na zem, aby všetko okolo nás pozdvihovali, budovali a harmonizovali. Ak totiž niekde svieti svetlo a toho svetla je veľa, tma a temnota nemajú nijakú šancu. Musia jednoducho ustúpiť.
Sily Zla a Temnoty, usilujúce o podrobenie, ovládanie a zničenie sa môžu na zemi rozpínať iba vtedy, keď ľuďom chýba snaha o dobro, česť, ušľachtilosť a spravodlivosť, pretože jedine aktívna snaha o dobro môže človeka uchrániť od zla. Ak takejto snahy niet, potom onen druhý pól, čiže sily Temnoty a Zla všetko postupne infiltrujú a nakoniec ovládnu a zhltnú i všetkých lenivých a ľahkomyseľných, ktorým chýbala aktívna a vedomá snaha o dobro.
Preto sa človek, ktorý neusiluje k dobru stáva korisťou zla. On totiž zlo v podstate schvaľuje, pretože mu prenecháva voľné pole pôsobnosti a nestavia sa mu na odpor svojim osobným úsilím o konanie dobra. A práve pre túto nechuť k dobru sa na zemi rozmáha zlo. Preto tu svojho času spôsobil toľko nešťastia fašizmus a preto zlo vo svojej zvrátenej obludnosti opäť dvíha hlavu a to okrem iného i prostredníctvom fenoménu chemtralis.
Človek ale nie je voči tomu bezmocný. Môže a má sa postaviť zlu a to predovšetkým silou svojho vlastného príklonu k dobru. Tým bude svojim bytím kotviť na zemi Svetlo a toto Svetlo bude zatláčať Temnotu a Zlo.
Človeče spamätaj sa preto zo svojej ľahostajnosti! Začni konečne vážne usilovať o dobro, aby si tým zamedzil doposiaľ voľnému šíreniu zla, ktoré ťa chce ovládnuť, podmaniť, zotročiť a podľa svojej ľubovôle napokon aj zničiť.
Ako myšlienky určujú náš osud
Málokto dokáže pripustiť, že by myslenie, že by spôsob nášho myslenia mohol mať nejaký zásadný vplyv na formovanie nášho budúceho osudu. Ale opak je pravdou! Pozrime sa na konkrétnu situáciu zo školského prostredia, v ktorej sa to mimoriadne nápadne prejavuje. Pri maturitných, alebo hocijakých iných skúškach zásadného významu sa totiž často stáva, že dobrí žiaci si vytiahnu práve tú otázku, ktorú nevedia, kým zase tí menej snaživí práve tú jedinú otázku, ktorú ovládajú. Nie je to náhoda, ale je za tým určitá zákonitosť.
Pozrime sa na dvoch študentov, ktorí sa majú v rámci jedného maturitného predmetu naučiť sto otázok. Snaživý študent ich deväťdesiatosem perfektne ovláda a iba dve z nich sa naučiť nestihol.
U menej snaživých študentov býva tento pomer obrátený. Oni dobre ovládajú iba dve otázky. Avšak keď dôjde k lámaniu chleba, ten snaživý si zvyčajne vytiahne otázku, ktorú nevie, kým ten menej snaživý otázku, ktorú vie.
Prečo je tomu tak? Lebo obaja na ne intenzívne mysleli! Jeden však so strachom a úzkosťou, pretože ich nevie a druhý s nádejou, lebo iba tieto vie.
Ten prvý na ne myslel v strachu, čiže negatívnym spôsobom a ten druhý v nádeji, čiže spôsobom pozitívnym. A keďže obaja na ne mysleli rovnako intenzívne, ich intenzívne myslenie im obom prinieslo splnenie. Ibaže jednému spôsobom negatívnym a druhému spôsobom pozitívnym, to znamená presne podľa druhu ich myslenia.
No a táto zákonitosť platí nie len v školskom prostredí, ale aj v každodennom živote. Na čo človek intenzívne myslí, po čom túži a na čo sa vnútorne zameriava, to napokon aj dosiahne.
Ak sú teda naše myšlienky silne, dlhodobo a intenzívne zameriavané k určitému cieľu, tento cieľ dosiahneme! Musia to však byť naozaj myšlienky intenzívne, pretože tie prchavé, plytké a nestále nemajú zodpovedajúcu formotvornú silu.
Utajované poznanie o skrytej sile ľudského myslenia, prostredníctvom ktorej je človek schopný vedome formovať svoj budúci osud začalo prenikať do povedomia spoločnosti knižnými titulmi typu: ako sa stať bohatým, úspešným alebo slávnym. Píše sa v nich o tom, že intenzívne myšlienkové snaženie celkom určitým smerom prináša vždy svoje ovocie.
Táto zákonitosť naozaj funguje, ale pozor! Skrýva sa v nej i veľké nebezpečenstvo, o ktorom sa už zväčša nevraví. Veľké nebezpečenstvo, spočívajúce v nesprávnom použití sily myslenia.
Opäť si uveďme príklad: Mladá žena je presvedčená o tom, že šťastný život je možné prežiť iba v bohatstve a preto túži po bohatom ženíchovi. Týmto smerom každodenne upína svoje túžby. Jej silné chcenie a intenzívne myslenie ju postupne začínajú privádzať k mužom, ktorí môžu splniť jej prianie. Za jedného z nich sa napokon aj vydá.
Až v manželstve však začína zisťovať, čo je to vlastne za človeka, pretože pred tým tomu nevenovala veľkú pozornosť, nakoľko jej najrozhodujúcejším kritériom bolo bohatstvo. Zrazu však zisťuje, že si vzala človeka panovačného a arogantného. Človeka zvyknutého rozkazovať, ktorému sa každý podriaďuje. Všetko musí byť tak, ako chce on.
A mladá žena, ktorej sa splnilo jej životné prianie vydať sa za bohatého muža začína spoznávať, že jej to šťastie neprináša. Že síce žije v dostatku, ale v neslobode, ako vtáčik v zlatej klietke. A mreže klietky ju tiesnia, ponižujú a zamedzujú jej slobodnému rozletu.
Na tomto príklade je vidieť, že hoci žena využila sily myslenia k dosiahnutiu určitého cieľa, ktorý považovala za to najlepšie pre seba, šťastie jej to neprinieslo.
A práve v tejto skutočnosti sa skrýva zrada všetkých kníh typu: ako sa stať bohatým, úspešným a slávnym. Na jednej strane je totiž pravdou, že človek môže prostredníctvom sily vlastného myslenia zameraného na určitý cieľ dosiahnuť čo chce, ale na druhej strane mu to vôbec nezaručuje, že po dosiahnutí svojho cieľa bude naozaj šťastným, spokojným a vnútorne naplneným.
Čo má teda človek vlastne chcieť a ktorým smerom má zamerať svoje myslenie, aby mohol byť skutočne šťastným?
Veľký Učiteľ, ktorý veľmi dobre vedel o sile ľudského myslenia nám jasne ukázal, kam máme svoje myslenie nasmerovať. Ukázal nám, čo máme chcieť a o čo máme vnútorne usilovať, aby sme mohli byť skutočne šťastnými.
Veľký Učiteľ hovoril: Usilujte o kráľovstvo nebeské a všetko ostatné sa vám pridá. Usilujte o hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné dostanete navyše.
Znamená to, že rovnako intenzívne, ako dnes ľudia usilujú o peniaze, postavenie, majetky, slávu, úspech, moc a pôžitky treba usilovať o čestnosť, ušľachtilosť, čistotu, láskavosť a spravodlivosť, ktoré sú hodnotami kráľovstva nebeského. Lebo peniaze, postavenie, sláva, moc majetok, úspech a pôžitky nie vždy prinesú, alebo lepšie povedané, nikdy neprinesú to skutočné a trvalé naplnenie, šťastie a mier. Avšak úsilie o ušľachtilosť, čestnosť, láskavosť a spravodlivosť prinesú človeku šťastie, radosť a mier vždy!
A nie len to! I všetko ostatné, to hmotné, čo nevyhnutne potrebuje sa mu ešte navyše pridá, aby mohol prežiť ľudsky dôstojný život na tejto zemi.
Zjednodušene povedané: Ak túžime po dobrom aute a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.
Ak túžime po bohatstve a týmto smerom zameriame svoje chcenie, dosiahneme to. Ale šťastie nám to priniesť nemusí.
A takto je to so slávou, majetkom, úspechom a pôžitkami. Môžeme ich dosiahnuť, keď budeme veľmi chcieť, ale šťastie nám to priniesť nemusí.
Ak sa ale túžime stať čistým, ušľachtilým, láskavým a spravodlivým človekom tiež to dosiahneme! Potom sa však šťastnými staneme celkom zaručene! Toto je totiž jediná cesta, vedúca k skutočnému, pravému šťastiu, radosti a naplneniu.
V ľudskom myslení sa skrýva nesmierna sila. Jej prostredníctvom je nám možné dosiahnuť čo len chceme. Človek však má chcieť to najvyššie, najvznešenejšie a najušľachtilejšie, čo vôbec jestvuje! A ak to bude naozaj chcieť, dosiahne to! Dosiahne spojenia so Svetlom, ktoré svojim jasom prežiari vlákna jeho osudu a ďalší život takéhoto človeka bude cestou šťastia, radosti mieru a plnosti bytia.
Tak, ako je človek schopný svojou intenzívnou myšlienkovou túžbou ovplyvniť, alebo lepšie povedané doslova určiť výber maturitnej otázky, ako to bolo spomenuté na začiatku, úplne rovnako je pri intenzívnej vnútornej túžbe a snahe schopný dosiahnuť spojenia so Svetlom Najvyššieho.
Človek toho schopný je! Ale chce to? Neuspokojuje sa vo svojich túžbach s ďaleko menej hodnotnými cieľmi? S cieľmi, ktoré síce taktiež môže dosiahnuť a aj ich dosahuje, avšak druhoradosť a malosť týchto cieľov a s nimi spojené vnútorné nenaplnenie sa nedá ani len porovnať so šťastím, plynúcim z tých najvyšších cností a ideálov, ktoré by mohol dosiahnuť, keby ich dosiahnuť chcel.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Otupenosť más!
Úvodom si prečítajte názor herca Martina Hubu na výšku duševnej úrovne našej spoločnosti, ktorý je úryvkom jedného jeho mediálne zverejneného rozhovoru:
Otázka: Žijeme v dobe, keď sú hodnoty utláčané do úzadia. Žijeme rýchlo a povrchne. Stíhate vnímať aj tento reálny život?
Odpoveď: Ak ma v poslednom čase niečo desí, tak je to presne toto, čo sa na nás valí. Dnešné pomery znižujú kvalitu spoločenského povedomia a ľudia hlúpnu. Oveľa menej kvalitne uvažujú. Zaoberajú sa len hĺbkou bezduchých seriálov, kde je jediný problém kto s kým. V týchto súradniciach dnes ľudia uvažujú masívne. Seriálov je veľa a ľudia sa stali od nich závislí. Je len malé percento, čo túto malosť „prekuklo“ a odmieta ju. Považujem to za zvrhlosť od ľudí, čo na to majú dosah. Je to totiž o tom, že s neuvažujúcimi ľuďmi sa ľahšie manipuluje. Takého človeka ľahšie nahovoríte na pôžičku, presvedčíte ho, čo všetko si môže dovoliť. Táto manipulácia je nebezpečná, pretože raz narazíme na stenu a ľudia budú nepripravení na ťažký život. Nehovorím, že teraz sa žije ľahko. Len chcem poukázať na to, že dnes mnohí žijú vo virtuálnej skutočnosti a desí ma, že toto ohlupovanie toľkí tak radi prijali.
Otázka: Ale našťastie sú tu ešte tvorcovia, ktorým ide o skutočné umenie s hodnotným posolstvom…
Odpoveď: …ktorí sú na smiech. Uvažovanie spoločnosti vás „odstredí“. Väčšine je dobre tak, ako je, nepotrebujú viac. Každého, kto im chce ponúknuť niečo náročnejšie, vyhodia.
Toľko teda Martin Huba. Áno, žiaľ presne takáto je situácia a my sa na ňu skúsme pozrieť ešte detailnejšie a hlbšie. Celkom otvorene a bez toho, že by sme mali potrebu dávať si servítku pred ústa.
Masy, čiže väčšina populácie nikdy nemala potrebu po niečom hlbšom a hodnotnejšom. Väčšine úplne postačuje tá najnižšia prízemnosť bytia, nie príliš odlišujúca sa zvieraťa. Spokojne si žijú vo svojom malom svete všedných, banálnych, ale pre nich tak veľmi dôležitých starostí a radostí bez toho, že by v sebe pocítili túžbu po niečom hodnotnejšom, vyššom, vznešenejšom a ušľachtilejšom.
Výšku hodnoty každého človeka však určuje výška hodnôt, o ktoré sa usiluje! Hodnôt, po ktorých túži a za ktorými ide! To, aký má človek hodnotový systém hovorí o výške jeho vlastnej hodnoty!
No a posvätnou povinnosťou každej ľudskej bytosti je mať pred sebou iba tie najvyššie hodnoty, aké vôbec jestvujú. Lebo len úsilie o dosiahnutie takýchto hodnôt má schopnosť dať životu človeka skutočnú hodnotu! Má schopnosť učiniť ho skutočne plnohodnotným!
Spravodlivosť, čestnosť, čistota, ušľachtilosť, dobro, ľudskosť, túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a túžba po pochopení zmyslu vlastného bytia – toto sú tie vysoké hodnoty, ku ktorým by malo byť zamerané úsilie každého človeka.
Ak by tomu tak bolo, svet by bol už dávno plný hodnotných ľudí. Na základe svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť by dosahovali vysokej morálnej úrovne a ich túžba po poznaní pravdy o zákonitostiach života a po pochopení zmyslu vlastného bytia by v nich prebudila, stimulovala a plne rozvinula schopnosť samostatného myslenia. Toho dôsledkom by bola vysoko morálne a mravne stojaca ľudská osobnosť, schopná samostatne myslieť a uvažovať.
Aká však je a žiaľ vždy v doterajšej histórii bola na tejto zemi realita? Tou realitou boli ľudia, boli široké masy ľudí, na míle vzdialené od ideálu spomínaného vyššie. Boli to ľudia, ktorí nie sú a nikdy neboli ľuďmi vysokých morálnych a mravných hodnôt. Ľudia, ktorí nikdy netúžili po poznaní pravdy o zákonitostiach života, či po pochopení zmyslu vlastného bytia. Ľudia, ktorí o týchto veciach nikdy vážne neuvažovali a vnútorne sa nimi nikdy vážne nezaoberali. Preto je ich myseľ lenivá a plytká. Mľandravá a neschopná námahy. Pohybujúca sa vždy iba v plytkých vodách banálnosti života, bez túžby vyplávať už raz konečne na šíre, otvorené, voľné more.
Jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť! Toto bolo vždy cieľom väčšiny ľudí na zemi. Všetko, čo človek robí a to i vrátane človeka súčasného má buď priamy, alebo nepriamy vzťah k týmto štyrom základným kategóriám ľudskej činnosti. Oni predstavujú absolútne celý ich duševný obor. Len jesť, piť, užívať si a čo najmenej myslieť.
Túto skutočnosť si ale všimli mnohí takzvaní šikovní, ctižiadostiví a podnikaví. Pochopili, že ak sa bude týmto elementárnym tendenciám ľudí vychádzať v ústrety, dá sa na tom dobre zarobiť a výborne z toho profitovať. A ako sa patrí to aj využili a stále využívajú. Tak vznikli celé odvetvia priemyslu a kultúry, profitujúce z nadbiehania duševnej malosti a nízkosti ľudí, pričom tajomstvo úspechu spočíva v tom, že sa nízka hranica duševného rozsahu väčšiny nikdy neprekračuje. Smerom nadol od tejto hranice to môže ísť akokoľvek hlboko. Hĺbka a nízkosť nikdy nevadila a nevadí.
Vadí a na prekážku je iba to, čo onú nízku hranicou duševného obzoru väčšiny nejako prekračuje. To sa stáva neprijateľným a neakceptovateľným.
V poznaní tejto zákonitosti spočíva úspech! Úspech kníh, filmov, piesní, internetových stránok, novín, časopisov, počítačových hier, krčiem, herní, zábav a ešte mnohých iných vecí.
Úspech spočíva v nízkosti! Úspech je v rešpektovaní nízkosti a malosti! Je v nadbiehaní nízkosti a malosti! Tak to ľudia chcú a tak je im to preto dávané. Ponuka zodpovedá dopytu! Ľudstvo sa topí vo vlastnej nízkosti! Blažene sa v nej prevaľuje ako prasa v bahne. Väčšine to vyhovuje a sú spokojní. Majú čo chcú. Že takéto niečo je pod úrovňou človeka ich netrápi.
A preto tí nemnohí, ktorých to trápi a ktorí vyčnievajú z radu pretože túžia po niečom hodnotnejšom sú väčšinou nepochopení. Tí, ktorí chcú svojim úsilím o vysoké hodnoty naplniť pravú veľkosť svojho človečenstva sú tomuto svetu cudzorodými. Ba mnohokrát sú dokonca považovaní za rušiteľov všeobecnej harmónie a zhody. Väčšina ich jednoducho nedokáže pochopiť.
Preto sa nečítajú skutočne dobré knihy a nepočúva skutočne dobrá hudba. Preto naozaj dobré filmy nikdy nezaznamenávajú masový úspech, ale možno ich vidieť iba vo filmových kluboch. Preto sú hodnotné stránky na internete omnoho menej navštevované ako tie bez hodnoty a tak ďalej a tak ďalej.
Na zemi je to jednoducho takto! A o tom, že je to práve takto hovoril už Kristus vo svojom podobenstve o dvoch cestách. O ceste širokej, po ktorej kráča väčšina, avšak práve táto široká cesta je cestou do záhuby a o ceste úzkej, ktorú nachádzajú iba nemnohí, avšak jedine ona je cestou do života. Do skutočného života plnohodnotnej ľudskej bytosti, ktorá dokázala dať vlastnému životu pravú hodnotu prostredníctvom svojho úsilia o pravé a skutočné hodnoty. Prostredníctvom svojho úsilia o spravodlivosť, čestnosť, čistotu, ušľachtilosť, dobro a ľudskosť, prostredníctvom svojej túžby po poznaní pravdy o zákonitostiach života, ako i svojou túžbou po pochopení zmyslu vlastného bytia.
Ak človek chce byť človekom, musí sa k tomu schopiť! Ak to nedokáže a pohodlne sa prispôsobí len oným nízkym, živočíšnym cieľom, len onému nízkemu, plytkému, nenáročnému a lenivému štandardu myslenia, vzdiali sa od toho, čo ešte možno považovať za človeka. Stane sa iba živočíchom, navonok sa na človeka podobajúcim. Živočíchom, sebaisto kráčajúcim po širokej, vydláždenej ceste úpadku ľudskosti. Po širokej a vydláždenej ceste, smerujúcej k absolútnej deštrukcii jeho osobnosti. To je ono zatratenie, o ktorom hovoril Kristus. Je to záhuba bytosti, ktorej existencia nemá už nijaký zmysel, pretože sa vzdialila do napĺňania veľkosti svojej podstaty. Pretože sa spreneverila veľkosti vlastného človečenstva.
Čo napríklad vy samotní urobíte s vecami, ktoré už nepotrebujete? Vyhodíte ich! Zbavíte sa ich! A tak isto sa i toto stvorenie nakoniec zbaví takýchto živočíchov, podobajúcich sa na človeka. Zbaví sa bytostí, ktorým bolo vždy zaťažko schopiť sa k realizovaniu a naplneniu svojej vlastnej ľudskej veľkosti.
Široká cesta más s ich pseudokultúrou, názormi, spôsobom myslenia a trávenia voľného času, s ich duševným obzorom, plytkými a nízkymi hodnotami je cestou do zatratenia.
Je len prejavom pohodlnosti myslenia, ak niekto dúfa, že má pravdu a musí ísť správne, keď tak ako on ide väčšina a keď tomu, čomu verí on verí väčšina. To je ale zásadný omyl, pretože len nemnohí, čiže tí, ktorí dokážu prekročiť hranicu všeobecnej duševnej malosti sú tými, ktorí môžu nájsť onú úzku cestu do života.
Ku ktorým z nich chceš človeče patriť ty?
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Smutná nevedomosť o zmysle života
Všetky generácie obyvateľov tejto zeme, nasledujúce jedna za druhou sa javia ako jedna veľká štafeta nevedomosti. Nevedomosti o tom najdôležitejšom, čo v živote človeka vôbec jestvuje. Nevedomosti o skutočnom zmysle a účele vlastného bytia.
A táto zarážajúca nevedomosť sa odráža vo všetkom, čo ľudia robia, ako žijú, ako uvažujú a ako hovoria. Týmto všetkým dávajú najavo fatálnu nevedomosť o účele vlastného jestvovania. Ľudia nevedia, aký má ich bytie zmysel a táto nevedomosť sa šíri z generácie na generáciu ako prekliatie už po celé stáročia. A dokonca ani doba vedecko technického pokroku na tom celkom nič nezmenila.
Mnohokrát je až dojemné pozorovať mladých rodičov, ako sa svojim deťom snažia dať len všetko to najlepšie. Ako sa ich snažia finančne dobre zabezpečiť, ako sa im snažia poskytnúť čo najlepšie vzdelanie, ako sa snažia rôznymi záujmovými činnosťami zmysluplne vyplniť ich voľný čas. Je dojemné sledovať, aké veľké nádeje vkladajú do svojich detí, ako veľmi chcú, aby dosiahli oveľa viac, ako oni.
A za všetkým tým cítiť určité nevedomé prianie, aby sa aspoň ich deťom podarilo uskutočniť to jediné a veľké, čo sa nepodarilo dosiahnuť a uskutočniť im samotným.
Nie, nejde tu o veci hmotné , ku ktorým to všetko nakoniec skĺzne a pri ktorých to napokon všetko skončí. V tomto podvedomom, samým sebou nepriznanom prianí mnohého rodiča je skrytá túžba, aby sa aspoň ich deťom podarilo nájsť, pochopiť a naplniť skutočný zmysel ľudského bytia.
Je to však niečo iba slabo tušené a ťažko pomenovateľné, čo nakoniec skĺzne len do toho vonkajšieho, fyzického a viditeľného. Do riešenia otázok hmotného zabezpečenia svojich detí, ich dobrého vzdelania, vhodnej práce a vhodného životného partnera. A vo víre života, naplneného uspokojovaním obrovského množstva hmotných potrieb zrazu nečakane nadíde čas, keď už ich deti majú svoje vlastné deti.
A oná začarovaná reťaz fatálnej nevedomosti o poznaní a naplňovaní zmyslu ľudského bytia pokračuje ďalej bez toho, že by sa našiel niekto, kto by ju dokázal preťať.
Aký je teda zmysel ľudského bytia? V čom spočíva?
Jeho pochopenie sa skrýva v poznaní, že človek je bytosťou duchovnou. Z ríše ducha vstúpil do hmotnosti, aby sa napokon do ríše ducha vrátil nazad. Do hmotnosti vstúpil nevedomý a neznalý a naspäť sa má vrátiť plne vedomý a znalý. Návrat späť je úlohou každého človeka a skutočným zmyslom jeho bytia. Je ním opätovný návrat do ríše ducha, podmienený jeho primeranou zrelosťou a ľudskou veľkosťou.
Hmotnosť, v ktorej sa človek nachádza je teda akousi školou, ktorá slúži na to, aby v rôznych životných situáciach zbieral skúsenosti prostredníctvom vlastného prežívania a tak postupne duchovne dozrieval. Dozrieval v osobnosť vysokého ľudského, morálneho a mravného rozmeru, ktorá spĺňa kritéria vstupu do ríše ducha. Tam totiž môžu vstúpiť a vrátiť sa nazad iba tí, ktorí spĺňajú tie najvyššie kritériá. Kritériá čistoty a ušľachtilosti, kritéria spravodlivosti, ľudskosti, čestnosti a dobroty srdca. Jedine pred takýmito ľuďmi sa otvorí brána, umožňujúca im vstup do večnej nádhery ríše ducha. Jej krása sa nedá porovnať s ničím, čo sa nachádza tu na zemi.
Pred človekom, ktorý však vyššie spomínané kritériá vo svojom živote nenaplňuje zostáva brána ríše ducha zatvorená a to až dovtedy, kým aj on duchovne nedozreje. To znamená, že až dovtedy bude musieť žiť v hmotnom svete, aby sa v ňom učil, prežíval poznával a dozrieval. Aby v ňom nadobudol požadovanú ľudskú veľkosť.
Čas k tomu je však vymedzený! Vymedzený trvaním hmotného sveta, pretože všetko hmotné raz vzniklo a preto raz musí aj zaniknúť. Raz teda celkom určite zanikne aj naša slnečná sústava i celý náš okolitý vesmír, ale i oblasť jemnejšej hmotnosti, kam odchádzajú duše ľudí po fyzickej smrti. Škola života totiž pokračuje aj v tejto jemnejšej rovine bytia. Aj tu pokračuje príprava človeka na jeho vstup do ríše ducha. Aj tu pokračuje jeho ďalšie dozrievanie tak, aby sa stal schopným splniť požadované kritériá pre vstup do duchovnej ríše.
Úlohou každého človeka je zodpovedne na sebe pracovať a stihnúť správnym spôsobom dozrieť dovtedy, kým trvá hmotný svet. Ak by to totiž z nejakých dôvodov nestihol, ak by sa nedokázal včas odpútať od hmotnosti a vstúpiť do bezpečia ríše ducha, museli by ho rozomlieť mlyny rozkladu hmotného sveta, v ktorom by zostal uväznený.
Zmyslom života každého človeka na tejto zemi je stať sa natoľko zrelým, aby raz mohol vstúpiť do večnej ríše ducha! Všetko ostatné je len prostriedkom k tomuto účelu! Celý náš život na zemi je len prostriedkom k tomuto účelu. Na to nikdy nezabúdajme!
Človek môže usilovať o svoje finančné zabezpečenie, o svoje vzdelanie, môže sa realizovať vo svojej práci a môže mať mnoho záujmov. Môže mať rodinu i deti a mnoho ďalších vecí, avšak vždy by si mal byť vedomý toho, že na nijakú z týchto vecí sa nesmie pripútať tak, aby sa stala zmyslom jeho života. Aby ho úplne pohltila!
Vždy a za každej situácie si musí byť vedomý skutočného zmyslu svojho bytia, ktorým je duchovné dozrievanie. Ktorým je nadobúdanie spôsobilosti dosiahnuť kvalitou svojho života kritérií, oprávňujúcich ho k vstupu do ríše ducha.
Ak máme hovoriť o kritériách, ktoré musí človek splniť, ak máme hovoriť o tom, aký musí byť a ako má jednať, aby mu to mohlo byť umožnené, všetko, čo v tomto smere potrebujeme vedieť nám veľmi jednoducho a jasne pomenoval už Mojžiš vo svojom desatore a po ňom Kristus vo svojom učení. Ak sa budeme vytrvalo snažiť takýmto spôsobom myslieť, cítiť, hovoriť a jednať, potom budeme kráčať svojim životom správne. Potom budeme napĺňať jeho skutočný zmysel. Potom budeme duchovne dozrievať tak, až sa napokon staneme zrelou ľudskou osobnosťou, ktorá môže vstúpiť do ríše ducha, pretože splnila všetky k tomu požadované kritériá.
Toto je zmyslom ľudského bytia! Toto má dosiahnuť každý človek a o toto má usilovať. Týmto snažením naplní nie len zmysel vlastného bytia, ale zároveň tým dá i iný, omnoho vyšší a ušľachtilejší rozmer všetkému okolo seba. Svojim vzťahom k ľuďom, k rodine, k spoločnosti, k zamestnaniu, k prírode, ale i k peniazom a k majetkom.
Toto je oná nevedomá túžba, ktorú nesú v sebe všetky generácie. Podvedome tušená túžba po uskutočnení pravého človečenstva, pred ktorým sa otvára brána raja!
V tomto spočíva oná skrytá, nevedomá a nenaplnená túžba mnohých rodičov, ktorí v neurčitom tušení dúfajú, že práve ich deti budú tými, ktorým sa to podarí. Že práve ich deťom sa podarí zlomiť generačnú kliatbu nedôstojnej nevedomosti o zmysle a naplnení vlastného bytia.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Odhalenie tajomstva prvotného hriechu
Je nesprávne, ba až smiešnym spôsobom naivné chcieť vykladať Bibliu doslovným spôsobom. Mnohé z jej textov sú totiž určitým kódom, určitou šifrou, ktorú má človek správne dešifrovať. Sú metaforou, za ktorou sa ukrýva skutočný duchovný význam.
A práve tento duchovný význam má byť rozpoznaný, odhalený a rozlúštený. To však predpokladá vynaloženie určitej námahy, určitého úsilia, alebo minimálne aspoň určitej dobrej vôle. Kto sa teda aspoň minimálne nesnaží a neusiluje, tomu zostane skutočný význam mnohých biblických textov navždy skrytý.
Po týchto nevyhnutných úvodných slovách pristúpme k téme prvotného hriechu. A začnime stvorením sveta, ktoré sa podľa Biblie udialo za sedem dní. Každý jednotlivý z týchto siedmych dní však v skutočnosti predstavuje nesmierne veľké časové obdobie, v ktorom prebiehal postupný vývoj od tých najjednoduchších foriem života až po zrodenie človeka na zemi.
Počas siedmych veľkých časových cyklov, v Biblii nazývaných dňami, vznikal teda postupným, riadeným evolučným vývojom vedomý život a všetko, čo Stvoriteľ takýmto spôsobom učinil bolo, ako sa v Biblii píše, dobré.
Človek, ku ktorému ako k poslednému článku vývoja všetko cielene smerovalo žil v prvopočiatkoch stvorenia ako v raji. Žil vo stvorení ako v raji, ktorý mal obhospodarovať, zušľachťovať a zveľaďovať.
Ďalej sa v Biblii hovorí, že Stvoriteľ dovolil ľuďom jesť zo všetkých stromov raja, iba zo stromu poznania dobra a zla im jesť zakázal.
Strom poznania dobra zla! Tu sa dostávame ku kľúčovému momentu problematiky prvotného hriechu.
Všetko, čo prežívali ľudia dovtedy bolo iba dobré. Ľudia boli prostí, čistí, prirodzení a jednoduchí, poznajúci iba dobro. Poznajúci len veci dobré, pretože oni sami boli dobrí.
Bolo tomu tak preto, lebo sa vo všetkom svojom konaní riadili iba vlastným citom. Svojim najvnútornejším cítením, ktoré bolo pre nich určujúcim a prostredníctvom ktorého kráčali iba cestami dobra.
Ak by ľudia nejedli zo zakázaného stromu poznania dobra a zla, mohli by takýmto harmonickým spôsobom žiť až doposiaľ. Boli by stále žili ako v raji, pretože by zostali verní svojmu cíteniu, ktoré im vždy ukazovalo iba cesty dobra.
Ale žiaľ, človek neodolal a vo svojej dychtivosti po poznaní siahol po zakázanom jablku.
Čo je však nástrojom poznania a poznávania? Je ním ľudský rozum! Jedením plodov zo stromu poznania človek postavil do popredia svoj rozum! Rozum sa stal jeho vodcom!
Rozum ho však viedol cestami zla, pretože človek ho postavil vyššie, než stál pred tým jeho cit. A týmto spôsobom sám seba vyhnal z brán raja.
Podstata prvotného hriechu, skrytá v Biblickom príbehu o jedení zakázaného ovocia zo stromu poznania dobra a zla teda spočíva v tomto:
Človek mohol a môže žiť ako v raji a to vtedy, ak sa bude riadiť svojim cítením. Ak pôjde cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie.
Naše cítenie je totiž hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je dobrá a ktorá preto že je dobrá, nám nemôže ukazovať iné cesty, ako cesty dobra.
Znovu vybudovať raj na zemi je ľuďom možné len vtedy, ak zostanú verní svojmu cíteniu a budú vo svojom živote sledovať len tie cesty, ktoré im práve ono ukazuje.
Okrem cítenia bol však človek obdarovaný i rozumom, prejavujúcim sa myslením. Cítenie a myslenie tvoria dve základné zložky ľudskej osobnosti, pričom cítenie má stáť na prvom a vedúcom mieste. Úloha rozumu spočíva v tom, aby hľadal spôsoby, ako realizovať podnety citu v hmotnom svete. Takto to je správne a takto to bolo určené Stvoriteľom. A preto jedine takýmto spôsobom môžu ľudia vybudovať raj na zemi a trvalo v ňom prebývať.
K hriechu a nešťastiu však došlo tým, že človek vo svojej dychtivosti po poznaní tieto veci zamenil. Že rozum, ako nástroj hmotného poznania postavil na prvé miesto. To znamená, že vedúce a určujúce postavenie svojho cítenia zamenil za vedúce a určujúce postavenie svojho rozumu. A práve v nadradení rozumu nad cit spočíva kliatba prvotného hriechu! Rozum totiž nikdy nemal byť v človeku vedúcim! Rozum mal byť vždy len služobníkom citu.
Prvotným hriechom, ktorý sa postupne vyvinul v hriech dedičný a v kliatbu celého ľudského pokolenia je skutočnosť, že sluha zaujal miesto vládcu. Že ľuďom rozkazuje sluha, ktorý nikdy nemal vládnuť a ktorý nemá schopnosť vládnuť. A rozum, ktorý je týmto sluhom, vedie ľudí po zlých a nesprávnych cestách. Vedie ich do nešťastia.
Prekliatie prvotného hriechu spojené s nepriazňou Stvoriteľa môže človek napraviť len vtedy, ak si tieto skutočnosti uvedomí a opätovne postaví svoje cítenie na prvé miesto tak, ako to určil Stvoriteľ.
Povinnosťou človeka a Vôľou Stvoriteľa je, aby aby ľudia kráčali svojim životom cestami, ktoré im ukazuje ich cítenie. Ich rozum má byť len poslušným služobníkom, vykonávateľom a realizátorom ich citových hnutí. To je cesta k šťastiu a raju na zemi. Jediná možná cesta k šťastiu a raju na zemi! Blažený ten, kto na ňu vykročí.
Nešťastie a tragédia tohto sveta spočíva v tom, že je podriadený nadvláde rozumu. Ku tisícorakým tragickým udalostiam, ku ktorým došlo počas dlhých dejín našej civilizácie by vôbec nemuselo dôjsť a ani by dôjsť nemohlo, keby to citové v ľuďoch bolo prevažujúcim. Len chladným rozumom postaveným nad cit je možné odôvodniť to nespočetné množstvo hrôz a neľudskosti, ktoré zažila táto zem.
Prekliatie prvotného hriechu, ktoré prerástlo v hriech dedičný však stále trvá! Miliardy ľudí tejto zeme trpia a sú nešťastnými práve z tohto dôvodu. Ľudstvo, klaňajúce sa modle rozumu speje do záhuby. Speje k sebazničeniu, pretože rozum, postavený nad cit je nešťastím. Je zlom, ktoré plodí zlo! Zlom, stojacim v protiklade voči Vôli Stvoriteľa, ktorý svojou všemúdrosťou raz a navždy určil, že v človeku má vládnuť iba cit. Že plnohodnotný človek je iba človekom citu, ktorého rozum musí stáť až na druhom mieste a byť citu podriadený.
Vymaňme sa teda konečne z kliatby prvotného hriechu a staňme sa takými, akými nás vždy chcel mať náš Stvoriteľ. Staňme sa ľuďmi citu! Citu, ktorý nás povedie k šťastiu a k rajským záhradám.
Osloboďme sa od nadvlády rozumu, ktorá nás vyhostila z brán raja. Zbavme sa konečne prekliatia prvotného hriechu, ktorý nám nikdy nedovolí stať sa skutočne šťastnými. Inak budeme vyhnancami a otrokmi vlastného rozumu donekonečna. A kvôli tejto kliatbe rozumového zotročenia nakoniec i biedne zahynieme.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Nebojujte proti těm, kteří vás utiskují!
Svého času jsem stál na straně utlačovaných a nevraživě hleděl na ty, kteří je utlačují. Typickým příkladem takového, obecně tak velmi rozšířeného, nepřátelského postoje jsou politici, kteří lžou, kradou a jednají nečestně, takže tento postoj lidí vůči nim se zdá být docela oprávněný.
Pravda je však úplně jiná! Pravda spočívá v poznání, že takové jednání politiků je zákonitostí! Zákonitostí, o níž přece jasně říká známé úsloví, že každý národ má přesně takovou vládu, jakou si zaslouží.
To totiž není žádná náhoda! Je to projev spravedlnosti, na jejímž základě se každému národu dostává přesně takového druhu vlády, jaký je on sám! Jaká je jeho mravní, morální a duchovní výška! Neboť právě výška mravní, morální a duchovní úrovně národa tvoří základnu, z níž povstává jeho elita. Společenská a politická elita národa je tedy jen jakýmsi zrcadlem, které lidu věrně zrcadlí jeho vlastní tvář.
Představme si člověka, který v noci flámoval a ráno vstane a podívá se do zrcadla. Při pohledu do něj se zhrozí své vlastní oteklé a znetvořené tváře a v hněvu nad tím zrcadlo rozbije.
Nesmyslnému rozbití zrcadla, ve kterém vidíme svou vlastní tvář se podobají všechny snahy o odstranění nepoctivých a nemorálních politiků, či dokonce extrémně úvahy o jejich fyzické likvidaci. I kdyby se tak totiž událo, na jejich místo se velmi rychle dostane někdo jiný, kdo bude lidu opět věrně a pravdivě zrcadlit jeho tvář.
Pokud však člověk, který v hněvu nad vlastní znetvořenou tváří rozbil zrcadlo chce, aby v něm vždy viděl pouze pěknou, příjemnou a usměvavou tvář, musí se o to zasloužit on sám a nikoliv jeho zrcadlo. On sám musí definitivně skoncovat s flámováním.
Každý národ, který chce mít ve svém čele morálních, čestných a lidských politiků musí sám nastoupit na cestu svého vlastního morálního a duchovního pozdvižení. Musí sám chtít být čestnějším, ušlechtilejším, lepším, spravedlivějším a morálnějším. Neboť každému národu se vždy může dostat pouze politické reprezentace takových morálních kvalit, jaké si svou vlastní kvalitou zaslouží.
Pokud ale někdo tvrdí, že on je příliš nepatrným na to, aby něco změnil je to alibismus. Každý národ se přece skládá z jednotlivců a právě jednotlivci tvoří jeho základní buňky. A povaha, kvalita a charakter těchto základních buněk určuje povahu, kvalitu a charakter celku, čili národa. No a povaze, kvalitě a charakteru národa pak zákonitě odpovídá i charakter jeho reprezentace.
Pokud tedy někdo tvrdí, že je příliš nepatrným na to, aby aby on sám mohl pohnout věci dopředu, nepřímým způsobem tím pouze vyjadřuje, že není ochoten pustit se do práce na svém vlastním morálním a duchovním pozdvihnutí. Že on chce zůstat takovým, jakým byl doposud, se všemi svými nedostatky, chybami a nečestnostmi.
Ale pak ať nenadává na vládu a neočekává, že se bude mít lépe. Že se objeví nějaká politická strana nebo vůdce, který pozvedne společnost zázračným způsobem. Takové něco je nanejvýš nereálného a takový lidé budou mít, ba musí mít špatnou vládu, protože si ji zaslouží.
Musí mít vládu, která odpovídá a je stejnorodá jejich vlastním chybám, jejich vlastní nemorálnosti a nízkosti. Tak je to totiž spravedlivé! Neboť právě tímto způsobem sklízí každý národ přesně to, co zasévá. V tom se totiž projevuje princip vyšší spravedlnosti, jejímž účinkem nemůže uniknout nic, co existuje na této zemi.
Ne, není žádných výhledů ke zlepšení kvality života bez přijetí osobní odpovědnosti! Osobní odpovědnosti, kterou jsme prostřednictvím pozdvižení výšky svých morálních a mravních kvalit ochotni svým vlastním dílem přispět k pozvednutí celé společnosti. Pokud mezi lidmi, mezi jednotlivci takové ochoty není, není a nikdy nebude žádného pozdvižení společnosti.
Pochopme přece, že jednotlivé národy neutláčejí vlády, které si zvolili, nebo které byly do jejich čela dosazeny jakýmkoliv způsobem. Skutečný útlak způsobují hodnoty, kterým lidé, jednotlivci věří a které uznávají!
Útlak národu způsobuje nízkost hodnot, které přijal za své a s nimiž se ztotožňuje! Je to například nečestnost, egoismus, chamtivost, nespravedlnost, necitlivost, závist, nepřejícnost, či nedostatek touhy po vyšším, vznešenějším a ušlechtilejším a ještě množství jiných chyb a nedostatků.
Každý národ, který nepochopí, že on sám se musí změnit k lepšímu pokud se chce mít lépe, bude utlačován. Tak to totiž vyžaduje zákonitost vyšší spravedlnosti.
Pokud se tedy národ chce mít lépe a pokud chce, aby se pozvedla kvalita jeho života, musí se nejprve on sám morálně a duchovně pozvednout. Jeho vlastní pozvednutí na vyšší morální a duchovní úroveň musí nutně předcházet pozvednutí hmotnému. Neboť jen pozvednutí morální a duchovní může přivodit, způsobit a vyvolat pozdvižení materiální a hmotné. A dokud tuto zákonitost lidé nepochopí a neprovedou, do té doby budou muset trpět různé formy útlaku, které se budou stále stupňovat. Stupňovat až do neúnosnosti a vyvíjet takový tlak, že se nakonec jednotlivci i národy budou nuceni zamyslet sami nad sebou a poznat, v čem spočívá jádro problému.
Mnohokrát jsem cestoval autobusem, když se lidé vraceli domů z odpolední směny. Mnohokrát jsem je litoval, když hovořili o podmínkách v práci, či o výši mzdy, kterou za ni dostávají. Avšak zároveň jsem slyšel způsob, jakým se vyjadřují, slyšel jsem, co se chystají dělat, co je zajímá a co považují ve svém životě za důležité.
A tehdy jsem si uvědomil, že tito lidé, vzhledem k jejich hodnotovému systému, který uznávají, musí zákonitě prožívat všechno to nelehké, co prožívají. Musí to prožívat, protože si to zaslouží a protože si to doslova vynucují výškou své osobnostní, duchovní a morální úrovně.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Životná potreba svätenia sviatočného dňa!
Ľudia sú vzdialení od správneho pochopenia a tým i od plnenia prikázaní, pretože majú tendenciu prispôsobovať si ich svojej pohodlnosti. A tak je to i s tým tretím, pri ktorom je väčšina veriacich presvedčená, že mu dostatočne učinili zadosť svojou účasťou na nedeľnej pobožnosti.
Avšak takýto prístup je iba svedectvom ich veľkej povrchnosti a pohodlnosti, pretože samotná účasť na pobožnosti nám nikdy nemôže posvätiť deň sviatočný!
Účasť na pobožnosti je tým najlepším predpokladom na to, aby sme sviatočný deň mohli správne posvätiť, avšak toto musíme učiniť len my samotní! Každý sám za seba! V skutočnosti jedine človek sám môže posvätiť deň sviatočný! Nemôže to za neho urobiť ani kňaz a nie je to vybavené ani jeho účasťou na pobožnosti.
V čom teda spočíva ono posvätenie? V zastavení, v tichu a v zamyslení sa nad svojim životom počas uplynulého týždňa. Vo vnútornom pohľade dozadu na všetky zásadné rozhodnutia, ktoré sme v týždni urobili a to vo vzťahu k Vôli Stvoriteľa. V posúdení toho, v čom boli naše činy v súlade s Jeho Vôľou a v čom sme sa od nej odchýlili.
Posvätenie sviatočného dňa teda spočíva v povinnosti, aby sme minimálne raz do týždňa, v deň pracovného pokoja ktorý nám k tomu poskytuje časový priestor, podrobili sami seba kritickej analýze, uvážili naše klady i zápory a vytýčili si správny smer, ktorým by sme sa mali uberať v budúcich dňoch. Smer, ktorý by mal byť samozrejme v súlade s Vôľou Najvyššieho.
A ak budeme takto pravidelne činiť, čiže ak budeme správnym spôsobom svätiť deň sviatočný, budeme vo svojom živote spieť k čoraz väčšiemu zdokonaleniu, zanechávajúc za sebou svoje chyby a nedostatky a stávajúc sa čoraz lepšími, svetlejšími a ušľachtilejšími ľuďmi.
Podstata sviatočného dňa teda spočíva v duchovnom zužitkovaní predchádzajúceho týždňa a vo vytýčení stratégie do ďalšieho, nového týždňa.
Kto však takto nekoná, prechádza svojim životom naprázdno, bez schopnosti duchovného zužitkovania všetkého, čo zažil. Celý jeho život mu prechádza pomedzi prsty a on z neho nezíska žiaden duchovný prospech, pretože si pre seba nedokázal nájsť chvíľu času a ticha. Takýto ľudia svoj život v podstate premrhajú, zotrvávajúc nepoučiteľne vo svojich starých chybách.
Šesť dní v týždni má byť teda pre nás priestorom pre svetské práce a siedmy deň odpočinku od svetských činností má byť naopak dňom práce duchovnej. A až takýmto spôsobom správne využitý sviatočný deň dá skutočný, duchovný zmysel celému nášmu životu a tomu, čo sme v ňom smeli prežiť.
Spýtajme sa teraz, kto takto koná? Keď aj nie úplne pravidelne, ale aspoň z času na čas? Kto si vo sviatočný deň zastane ako generál nad mapou bojových postavení svojej armády, aby dôsledne analyzoval stav jej bojaschopnosti, všetky jej slabiny i prednosti a aby na základe toho poznania vytýčil novú stratégiu do ďalšieho boja? Do boja za dobro, spravodlivosť a ľudskosť?
V súvislosti s našou problematikou nemožno zabudnúť na dva dôležité momenty, ktoré vo veľkej miere napomáhajú k správnemu posväteniu sviatočného dňa. Sú nimi mlčanie a ticho!
Najskôr pár slov k mlčaniu:
Mlčanie možno považovať za jeden z najzákladnejších predpokladov vyzrievania našej osobnosti.
Ak totiž v mlčaní nad niečim intenzívne premýšľame, naša myšlienka sa stáva silne magnetickou a nadobúda schopnosť priťahovať ako magnet všetky rovnorodé, alebo určitým spôsobom podobné myšlienkové formy. Ak sú naše myšlienky dobré, sme sa schopní prostredníctvom ich magnetizmu spojiť s vysokými úrovňami stvorenia. Touto cestou nám môže byť zoslané vyriešenie akéhokoľvek nášho osobného problému, môže nám byť ukázaný správny smer pri závažnom životnom rozhodnutí, ako i daná svetlá inšpirácia pre naše každodenné konanie a jednanie.
V mlčaní a v hlbokom myšlienkovom zahĺbení môžeme dostať na základe princípu myšlienkového magnetizmu odpoveď na čokoľvek.
Toto tušenie sily, ktoré v sebe skrýva mlčanie vybadali už naši predkovia keď vraveli, že hovoriť je striebro ale mlčať zlato. Taktiež z histórie máme mnohé príklady ľudí, ktorí sa snažili nadviazať spojenie so Svetlom tak, že načas odišli do samoty, napríklad do púšte, aby tam v mlčaní a tichu, nabitom myšlienkovým magnetizmom našli odpovede na všetky životné otázky.
V dnešnej dobe nie je samozrejme možný nejaký dlhodobý odchod do samoty a ani to nie je potrebné. Stačí iba v deň sviatočný správnym spôsobom zužitkovať to, o čom sme doposiaľ hovorili.
A teraz zase pár slov k tichu:
Iba v tichu sa môže naše mlčanie tvorivo a plnohodnotne rozvíjať. Dnešná doba je však pramálo naklonená skutočnému, duchovnému rozvoju človeka prostredníctvom ticha a mlčania. Naša doba je totiž dobou hluku, znemožňujúceho tiché sústredenie. V domácnostiach bývajú zapnuté televízory, rádiá, či rôzne prehrávače, ľudská myseľ je zaplnená nadmernými informáciami z internetu, novín a časopisov, takže moderný človek, ktorý nič netuší o týchto skutočnostiach sa stáva plytkou a povrchnou obeťou doby. Stáva akousi skupinovou dušou, neschopnou vytvoriť vlastnú, samostatnú a hlbokú myšlienku.
Takýto človek, plytkého a povrchného myslenia je potom iba biologickou bytosťou, považujúcou sa za človeka, ktorého však možno pomocou médií, internetu, alebo iných vplyvov bezmyšlienkovite manipulovať a vmanipulovať do čohokoľvek, pretože v ňom niet vlastného a samostatného uvažovania.
No a práve preto nám bolo pred stovkami rokov jasnozrivo darované tretie prikázanie, aby sme sa tohto všetkého dokázali vyvarovať. Aby sme dokázali prehliadnuť nástrahy temnoty a stať sa plnohodnotnými ľuďmi.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Úvaha o ľudskom stude
Existujú rôzne názorové skupiny a združenia, ktoré považujú väčšiu, alebo menšiu mieru telesného obnažovania za jedno najlegitímnejších ľudských práv. Medzi najextrémnejšie prejavy týchto trendov patrí nudizmus a medzi umiernenejšie súčasná, a to najmä ženská móda.
Tieto názorové skupiny majú samozrejme mnoho pádnych argumentov, zdôvodňujúcich prečo je to správne, legitímne a žiadúce. Spomeňme trebárs napríklad ten, že človek pochádza zo zvieraťa a u zvierat je nahota niečím absolútne prirodzeným a normálnym. Niečím tak prirodzeným a normálnym, že by to malo byť úplne normálnym a nijakú výnimočnú pozornosť nevzbudzujúcim i u človeka, ktorý je v podstate iba ďalším pokračujúcim článkom dlhodobého evolučného vývoja.
Pokúsme sa teraz zareagovať na tento názor a poukázať na obrovský rozdiel medzi nahotou zvierat a nahotou ľudí, ktorú spolu nemožno vôbec zrovnávať. Už z povahy veci samotnej, čiže z nepreklenuteľnej druhovej rozdielnosti medzi zvieraťom a človekom totiž vyplýva absolútna nelogickosť ospravedlňovania nahoty človeka, nahotou zvieraťa.
Každý predsa vie, že človek stojí vo vývoji vyššie. To znamená, že jeho vnútorná podstata je úplne iná, ako vnútorná podstata zvieraťa. V evolučnom vývoji obdržal človek zo zvieracieho sveta iba telo, kým jeho najvnútornejšie jadro – čiže to, čo nás od zvierat odlišuje, je úplne iné. Je ním duch! Duch človeka, ktorého úlohou je preduchovňovať, zušľachťovať a povznášať všetko okolo nás, to znamená aj z evolučného vývoja vzyšlé, hmotné zvieracie telo a pretvoriť ho do výsostne ľudskej podoby.
Lebo prví ľudia sa svojim telesným vzhľadom podobali viac na opicu ako na človeka, ale duch, prebývajúci v ich vnútri postupným vývojom zušľachťoval ich polozvieracie telo a dával mu ľudskú formu.
Nahota, spojená s bytostnou podstatou zvieraťa bola prirodzenou a vlastnou ranným štádiám ľudstva na zemi. Ale čím viac duch zušľachťoval telo i všetko vôkol seba, tým viac bola ľuďmi pociťovaná nutnosť zahaľovania sa, ktorá nepramenila iba z potreby chrániť sa pred chladom, ale z čoraz intenzívnejšie sa prebúdzajúcej vlastnosti ducha – studu. Čím bol totiž ľudský duch vyvinutejší, tým intenzívnejšie v ňom rástol pocit studu. Vo všeobecnosti sa totiž nevie, že práve stud je istým meradlom výšky duchovnej úrovne človeka: čím intenzívnejšie je ním vnímaný, tým vyššia je duchovná úroveň daného jedinca.
Pozrime sa z tohto uhľa pohľadu na dianie okolo nás. Aj v súčasnosti sa na zemi nachádza mnoho komunít a skupín, u ktorých je nahota úplne prirodzená. Avšak takmer vždy ide o komunity, stojace na nižších stupňoch vývoja, žijúce v odľahlých pralesných oblastiach alebo iných, odľahlých častiach sveta, ďaleko od civilizácie. Títo ľudia sú jednoduchí, prirodzení a spontánni, žijúci v symbióze s prírodou, čo by v podstate nebolo zlé, pokiaľ by nešlo o ustrnutie na jednom z nevyhnutných vývojových stupňov ľudstva.
A teraz, v protipóle sa pozrime na život ľudí v 19. storočí, konkrétne na ženskú módu napríklad v Anglicku, alebo aj v iných častiach Európy, vyznačujúcu sa nosením dlhých sukní, dlhých rukávov a pod krkom upnutých golierov.
Na týchto dvoch príkladoch vidíme, ako sa výška vzrastajúcej duchovnej úrovne automaticky premieta do zvýšenej potreby kultivovaného zahaľovania tela.
Počas celej histórie samozrejme existovali i rôzne menšinové trendy, snažiace sa eliminovať pocit studu v človeku, avšak takzvané „moderné“ 20. storočie urobilo v tejto oblasti priam revolúciu. Revolúciu v negatívnom slova zmysle, prostredníctvom ktorej sme začali zostupovať nadol namiesto toho, aby sme kráčali nahor. Onen duchovný úpadok sa prejavil odsudzovaním prirodzeného studu, ktorý začal byť považovaný za zaostalosť a nemodernosť.
Zdravé cítenie studu nie je však potierané len na hmotnej úrovni vzrastajúcou nehanebnosťou a zvrátenosťou v odhaľovaní fyzického tela. Stud je v ľuďoch programovo eliminovaný žiaľ i v oblasti duševnej a to prostredníctvom duševného odhaľovania sa.
Vezmime si napríklad také zdanlivo neškodné, mobilné telefonovanie. Človek niekedy až žasne, o akých dôverných a intímnych veciach sú ľudia schopní hovoriť na verejnosti, čo svedčí o tom, že naozaj strácajú stud.
Taktiež možno spomenúť, u nás ešte nie v takej veľkej miere ako na západe, rozšírenú módu rôznych psychológov a psychoterapeutov, ktorá je založená na absolútnom duševnom odhaľovaní sa pred iným človekom, čím sa v ľuďoch cielene ničí jedna z najušľachtilejších zložiek ich osobnosti – zdravý, prirodzený stud, spočívajúci v bytostnom práve každej ľudskej individuality na zachovanie nedotknuteľnosti osobnej duševnej intimity.
A tak, pod pojmom „modernosť“ sa ako zvonka – vo fyzickej oblasti, tak i zvnútra – v duševnej oblasti, usilovne rúcajú všetky mantinely zdravého studu a s týmito snahami kráča ruka v ruke celkový duchovný úpadok ľudstva. Lebo, ako už bolo povedané, miera zdravého studu je mierou skutočnej duchovnej úrovne jednotlivca i mierou duchovnej úrovne celej civilizácie. Zákonite totiž platí, že vzostup v pociťovaní studu je zároveň vzostupom spoločnosti, avšak úpadok studu je nevyhnutne úpadkom spoločnosti. A tento úpadok, ktorého jednou z príčin je i strata studu práve prežívame.
Uvažovanie o pravosti mariánskych zjavení
Človek musí byť v živote veľmi opatrný. Musí byť napríklad veľmi opatrný pri podpisovaní rôznych zmlúv a podrobne si všetko preštudovať, aby na to potom ťažko nedoplatil. Musí byť veľmi opatrný pri vážnych životných rozhodnutiach, aby sa nerozhodol nesprávne a neskomplikoval si celú svoju existenciu. No a ani v duchovnej oblasti tomu nie je inak. Aj tu je potrebná veľká opatrnosť, aby človek neprijal za svoje niečo čo je nesprávne, alebo dokonca nepravé a neniesol za to potom vážne duchovné dôsledky.
Z tohto hľadiska, z hľadiska zodpovedného skúmania všetkého toho, čo duchovne prijímame sa vecným spôsobom skúsme pozrieť na problematiku mariánskych zjavení.
Na rozlišovanie dobrého od zlého, správneho od nesprávneho a pravého od nepravého má človek k dispozícii jednak svoj cit a svedomie a jednak priamo Stvoriteľom dané normy pre správny život človeka na zemi, ku ktorým nepochybne patrí už stáročia ľudstvu známe Desatoro.
Ak sa teda budeme pozerať na dianie vôkol seba pevne sa pridržiavajúc kritérií Desatora, budeme mať v rukách spolu s našim citom a svedomím neomylné meradlo pre pre posúdenie všetkého, čo nám život prináša. A teda aj pravosti mariánskych zjavení, ktoré, ak sú skutočne zo Svetla, musia bezpodmienečne korešpondovať s prikázaniami Stvoriteľa.
Avšak v našom konkrétnom prípade narazíme už pri prvých dvoch prikázaniach na dosť veľké nezrovnalosti.
Ja som Hospodin, tvoj Pán, nebudeš sa klaňať nikomu inému okrem mňa! Tak znie to prvé.
Kult panny Márie a jej úloha takzvanej „prostredníčky“ je však v rozpore s predchádzajúcimi slovami, čo si uvedomil už Luther, ktorého poslaním bolo reformovať kresťanstvo a odstrániť z neho rôzne dogmy, pokrivenia a ľudské omyly, nekorešpondujúce s Pravdou.
Naše modlitby a naša úcta majú smerovať jedine k Otcovi, Stvoriteľovi a Vládcovi všetkého čo jestvuje. Dokonca i jeho Syn Ježiš upozorňoval, že tá najvyššia úcta prináleží jedine Otcovi.
A pritom je to práve on, Ježiš, časť živého Boha, ku ktorému je ešte možné smerovať naše prosby. To jeho, bytosť prichádzajúcu priamo od Boha a z Boha možno nazvať v pravom slova zmysle prostredníkom, pretože Kristus sám riekol, že on a jeho Otec sú jedno, avšak vždy zdôrazňoval, že jeho Otec je predsa len väčší.
Všetky tieto fakty naznačujú, že prostredníkom Najvyššieho môže byť len ten, kto od Najvyššieho bezprostredne prichádza. Len ten a nikto iný!
Kult panny Márie a uctievania takzvaných „svätých“ sa teda pri hlbšom skúmaní môže vzhľadom k zneniu prvého prikázania javiť ako niečo nesprávneho a nesúznejúceho s týmto prikázaním.
Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo! Tak znie prikázanie druhé. Na hlboké zváženie zostáva, ak sa zjavenie zo „Svetla“ príkro prieči tejto jasnej požiadavke.
Ako? Niet takmer žiadneho mariánskeho zjavenia, ktoré by nenabádalo ku každodennej modlitbe ruženca. A ako vieme, v tejto modlitbe založenej na neustálom opakovaní sa veľmi veľa krát vysloví meno Najvyššieho, alebo jeho Syna. Vysloví sa však bezmyšlienkovite, mechanicky, ako nejaká odriekávanka.
Vyslovovať meno Stvoriteľa by však človek mal vždy iba s tou najväčšou vrúcnosťou, akej je jeho duša schopná. Nech už sa tak stane v žiali a utrpení, alebo v šťastí a radosti. Nikdy ale nesmie chýbať citová vrúcnosť, lebo ďaleko hodnotnejším je zlomok sekundy, v ktorom sa duša s vrúcnosťou v srdci povznesie k svojmu Tvorcovi, ako hoci i mnohohodinové, mechanické opakovanie modlitieb pri ktorých, ani pri tej najlepšej vôli nie je možné vyvinúť zodpovedajúcu citovú vrúcnosť.
Nevezmeš meno svojho Pána nadarmo! Čo to znamená? Znamená to, že toto slovo a tento pojem musí stáť vysoko nad všetkými, bežne používanými slovami. Musí sa stať klenotom, ktorý berieme do svojich rúk len s tou najväčšou úctou. V nijakom prípade nesmie byť strhnutý nadol častým používaním, ako nejaký všedný slovný zvrat a to ani bezmyšlienkovitým a mechanickým opakovaním v modlitbe, akou je ruženec.
Mimochodom, stačí si napríklad pripomenúť obyčajnú ľudovú múdrosť hovoriacu, že „menej je niekedy viac“. Táto prostá ľudová múdrosť platí vzhľadom ku všetkému vyššie uvedenému v dvojnásobnej miere.
A ešte niečo! Sám Kristus v súvislosti so správnou modlitbou zdôrazňoval, že sa nemáme modliť ako pokrytci, ktorí dúfajú, že budú vyslyšaní pre množstvo svojich modlitieb. Inými slovami povedané, nie množstvo je rozhodujúce, ale kvalita! Avšak onú pravú kvalitu môže modlitbe dodať len citová vrúcnosť. A takáto, citovou vrúcnosťou predchnutá, hoci aj kratučká modlitba má omnoho vyššiu cenu, ako dlhohodinové, mechanicky odriekávané modlitby bez citu.
Čitateľom tu boli predostreté dve veľké nezrovnalosti, vyskytujúce sa v súvislosti s mnohými mariánskymi zjaveniami. Na slobodnej vôli každého z nich záleží, ako sa s nimi vysporiada, pretože každý z nás sa bude musieť iba sám za seba a svoje vlastné konanie zodpovedať Pánovou spravodlivosťou. Len človek sám za seba sa bude zodpovedať za to, ako vážne bral vo svojom živote Pánove prikázania a nakoľko dôsledne sa nimi vo všetkom riadil.
PS. Týmto textom nemajú byť paušálne odsúdené absolútne všetky zjavenia ako falošné. Človek sa však musí mať na pozore! Musí byť schopný na základe vlastného zvažovania i na základe indícií spomínaných vyššie sám oddeliť tie falošné od pravých.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Zmätenosť pojmov
V dnešnej pokrivenej dobe ľudia pokrivili a prekrútili okrem mnohých iných vecí i význam slov a pojmov. Preto potom nevnímajú a nechápu, čo tieto pojmy v skutočnosti znamenajú. Chápu a vnímajú len to, čo oni sami považujú za správne. Takýto prístup však musí mať zákonite za následok bludné, nesprávne a falošné cesty, ktorými musia kráčať všetci tí, ktorí nasledujú skreslené, pokrivené a nesprávne významy pojmov. Všetci tí, ktorí si nedali námahu pochopiť, čo tieto pojmy v skutočnosti znamenajú a aké cesty im ukazujú.
No a ak sa takéto niečo týka naozaj závažných a kľúčových pojmov, musí to mať pre celé veľké skupiny ľudí i pre každého jednotlivca, ktorý tomu podľahol nedozierne, ba až tragické dôsledky.
Jedným z obzvlášť závažných príkladov podobnej pokrivenosti je slovo „bohoslužba“ a s ním spojenie poblúdenie celého ľudstva.
„Zúčastnil som sa bohoslužieb! Konajú sa slávnostné bohoslužby!“ Tieto a ním podobné výrazy nám hovoria o chápaní pojmu bohoslužba ako účasti na nejakom stretnutí veriacich. V dnešnom ponímaní teda bohoslužba znamená účasť na stretnutí, alebo zhromaždení určitej cirkvi. Je v podstate úplne jedno akej cirkvi, pretože vo všetkých cirkvách a vierovyznaniach je to vnímané obdobne pokriveným spôsobom.
Takéto chápanie pojmu bohoslužba je však nesprávne a k jeho pokriveniu došlo preto, aby to vyhovovalo ľudskej duchovnej pohodlnosti a aby to od nich vyžadovalo čo najmenej námahy. Aby svojou účasťou na náboženskom stretnutí lacno a pohodlne učinili zadosť všetkému, čím sú podľa nich voči Stvoriteľovi povinní.
Čo však v skutočnosti znamená pojem bohoslužba? Niečo úplne iného ako účasť na nejakom stretnutí.
Boho – služba! Slúžiť Bohu! Slúžiť!
Čo značí slovo slúžiť? Znamená plniť niekoho vôľu. V tomto prípade Vôľu Božiu!
Plnením Božej Vôle máme teda slúžiť Bohu! Ako vôbec mohlo dôjsť k nejakému omylu v chápaní tejto tak logickej veci?
No a slúžiť znamená konať! Znamená niečo robiť! Robiť to tak, ako si to želá a ako si to praje ten, komu slúžime. V našom prípade Stvoriteľ.
Skutočná bohoslužba sa teda neobmedzuje na nejaké miesto a nejaký čas. Skutočná a pravá bohoslužba je naplňovanie Vôle Najvyššieho v každodennom živote tak, že ju zohľadňujeme a berieme na zreteľ pri všetkom čo konáme. Pri všetkom čo cítime, myslíme hovoríme a činíme. Pri všetkom tomto dbáme na to, aby to bolo v súlade s Vôľou Najvyššieho. Tým vykonávame pravú bohoslužbu v našom každodennom živote.
Skutočnú bohoslužbu, čiže službu Bohu máme teda vykonávať prostredníctvom všetkého čo myslíme, cítime, hovoríme a konáme, aby to vždy bolo iba ku cti Najvyššiemu.
Pravá bohoslužba však z vyššie pochopiteľných dôvodov doteraz ešte nebola ľuďmi na zemi nikdy vykonávaná. Ľudia totiž vo svojej pohodlnosti úmyselne prekrútili tento pojem tak, že si pod ním predstavovali iba svoju účasť na náboženských stretnutiach.
Keby sa však nad vecami aspoň trošku zamýšľali, svoje stretnutia, na ktoré sa schádzali za účelom spoločného uctievania, velebenia a prejavovania vďaky Stvoriteľovi by museli po správnosti nazvať trebárs hodinami uctievania Stvoriteľa, alebo napríklad pobožnosťami. Nikdy však nie bohoslužbou, pretože slúžiť Bohu človek musí a má vo svojom každodennom živote.
Ľudia si to ale urobili pohodlnými a svoje stretnutia, na ktorých uctievali a velebili Najvyššieho nazvali bohoslužbami. Časom strávených na týchto stretnutiach potom považovali svoju službu Najvyššiemu za vybavenú a oni si vo svojom osobnom, každodennom živote už mohli robiť čo chceli.
A aj si robili! V reálnom živote konali a doposiaľ konajú vždy iba podľa svojej vlastnej vôle a preto to aj presne tak všade vyzerá. Preto je svet takým, akým je. Plným chamtivosti, bezohľadnosti, egoizmu, nečestnosti, nespravodlivosti, klamstva, nepoctivosti a nečistoty.
Na tomto svete totiž doteraz vždy chýbala pravá bohoslužba, čiže jednanie, ktoré v sebe zahrňuje a zohľadňuje vznešenú Vôľu Najvyššieho. Ktoré zohľadňuje vznešenú Vôľu Najvyššieho vo všetkom ľudskom cítení, myslení, reči a jednaní v každodennom živote.
Ľudstvo, i ty jednotlivý človeče, začni konečne konať pravú bohoslužbu! Začni konečne slúžiť Bohu tak, ako to tu na zemi malo byť už dávno.
Všetko čo konáš konaj iba Jemu ku cti! Všetko čo činíš nech je hodné Jeho vznešenosti a ušľachtilosti! Svojimi vznešenými, čistými a spravodlivými citmi, myšlienkami, slovami a činmi slúž svojmu Bohu a tým pozdvihneš túto Zem, svoj národ i seba samého. Nech všetko, čo sa na tejto zemi deje je len jedinou vznešenou bohoslužbou, konanou ku cti veľkého, dobrotivého a spravodlivého Boha!
Človeče, nikdy nečiň nič, nemysli na nič a nehovor o ničom, čo by nespĺňalo kritériá života žitého ku cti Stvoriteľa. Života, ktorý práve takýmto spôsobom učiníš živou a pravou bohoslužbou.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality
Tento text je určený predovšetkým mládeži, ktorá sa potrebuje správne zorientovať v problematike sexuality a ľudskej pohlavnosti, pretože to, čo jej v tomto smere môže ponúknuť súčasný svet je mätúce, dezorientujúce a pokrivené. Pretože účelom sexuality v súčasnom ponímaní je predovšetkým užiť si. Užiť si volne, neviazane a bez akýchkoľvek predsudkov.
Lebo vraj naše telo, ktoré nám patrí je iba naším vlastným majetkom a my si s ním môžeme robiť čo chceme. To znamená, že máme legitímne právo plne vyžiť jeho sexuálneho potenciálu pre vlastné potešenie. Či už v partnerskom vzťahu, alebo ak partnera nemáme vlastným seba uspokojovaním.
A aby sa v tom človek necítil nijako obmedzovaný, začína sa čoraz viacej negovať spojitosť sexuality s morálkou a etikou. Takýto prístup má však za následok rozklad a deštrukciu osobnosti človeka, alebo minimálne zastavenie a obmedzenie jeho jeho ďalšieho osobnostného vývoja. Lebo v skutočnosti je hlavným účelom pohlavnej sily práve osobnostný rast človeka, ku ktorému ale dochádza iba vtedy, ak je ľudská pohlavnosť krotená a usmerňovaná silným eticko morálnym prístupom k nej. V takomto prípade sa mohutný potenciál jej energie pretaví do rozvíjania osobnosti človeka, formujúc ho smerom k vyšším a ušľachtilejším hodnotám.
Pohlavná sila nemá byť teda vyplytvaná v telesnosti, ale orientáciou k vysokým mravným, morálnym a duchovným ideálom pretavená vo vysoko vyvinutú ľudskú osobnosť. Je to totiž presne tak, ako s každou energiou, napríklad tou elektrickou. Môžeme ňou svietiť a môže nám uľahčovať život prostredníctvom rôznych užitočných elektrických prístrojov, alebo ňou môžeme nabiť oplotenie okolo koncentračného tábora, či využiť ju na elektrické kreslo. Je to stále tá istá energia, záleží len na spôsobe jej využitia. Záleží iba na tom, či ju použijeme k pozitívnemu a budujúcemu účelu, alebo k účelu negatívnemu a deštruktívnemu.
Žiaľ, na tomto svete to funguje tak, že sa ľudský sexuálny potenciál sa obyčajne vybíja iba v pohlavnom pude. To je dnes považované za normálne a štandardné.
Ľudia prežívajú telesnú rozkoš a telesné radovánky a ich nadmiera im odčerpáva energiu, ktorá je v skutočnosti určená a má byť využitá k rozvoju ich osobnosti. To znamená, že tá istá pohlavná sila nás môže ľudsky a osobnostne nesmierne povzniesť, ak sme vo vzťahu k nej ochotní rešpektovať určité morálne a mravné kritériá. Alebo naopak, jej nesprávne, čiže nadmerné a neetické používanie môže spôsobiť zastavanie rozvoja našej osobnosti, keď takmer všetku silu jej potenciálu vybijeme podvoľovaním sa svojim telesným pudom.
Z tohto dôvodu je preto pre každého mladého človeka omnoho lepšie, ak začne s pohlavným životom čo najneskôr. Ak si svoju mladícku čistotu zachová čo najdlhšie, pretože tým vôbec nič nestráca ale naopak, iba nesmierne získava.
No a hodnotou, prostredníctvom ktorej je schopný človek čistým a ušľachtilým spôsobom zvládnuť vlastnú pohlavnosť je jeho túžba po čistej, veľkej a pravej láske. Túžba po čistej, veľkej a pravej láske k druhému človeku. Po láske, v ktorej sme schopní zabudnúť na seba samých a vidieť iba prospech a dobro milovanej osoby.
To je láska, ktorá má schopnosť poprieť osobný egoizmus a egocentrizmus až do takej miery, že za stredobod bytia, za ktorý dovtedy človek považoval iba seba samého začína považovať druhú osobu. Inými slovami povedané, človek sa naučí milovať druhého tak, ako seba samého, ba niekedy aj viac ako seba samého.
Nepripomína vám to niečo? Nepripomína vám to známe Kristové slová, aby sme sa naučili milovať svojho blížneho ako seba samého? Lebo jedine človek, ktorý toto dokáže sa stáva skutočne človekom, pretože bol schopný zbaviť vlastného egoizmu. Jedine takýto človek spĺňa Stvoriteľom stanovenú métu pravého človečenstva, pretože sa naučil milovať svojho blížneho ako seba samého.
No a prostriedkom k dosiahnutiu tejto méty je správne využite pohlavnej sily! Obrovský potenciál pohlavnej sily, skultivovaný morálnymi princípmi, ako je ušľachtilosť, čistota a túžba po pravej, veľkej láske môže totiž rozvinúť osobnosť človeka až k takému vysokému ideálu lásky, ktorá je schopná milovať iného človeka tak, ako seba samého. A je úplne jedno, či je to láska k mužovi, alebo k žene, k bratovi alebo sestre, k rodičom alebo deťom. Dôležité je, že práve prostredníctvom svojej lásky bol človek schopný zvíťaziť nad vlastným egoizmom a postaviť záujmy iných na úroveň záujmov svojich vlastných. Ak totiž toto niekto dokáže aspoň k jednému jedinému človeku, vzniká u neho predpoklad, že to bude schopný aplikovať i vo vzťahu k iným ľuďom. Že sa všetkých svojich blížnych naučí milovať presne tou mierou, akou má rád seba samého. Toto je zavŕšením osobnostného vývoja človeka a dosiahnutím ľudskej dokonalosti, stojacej na najvyššej priečke človečenstva.
No a práve k tomuto vysokému cieľu nás má a môže priviesť správne využitie obrovského potenciálu našej pohlavnej sily, ktorá bola každému človeku darované práve za týmto účelom.
Existujú však temné sily, ktoré si neželajú, aby človek dosiahol najvyššej úrovne svojho človečenstva. Sily, ktoré sa všemožne snažia aby zostal nevedomým o týchto veciach a potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhal v telesnej rozkoši a užívaní si. Preto je trendom dnešnej doby, aby mladí ľudí začínali s pohlavným životom čo najskôr, čo má za následok zastavenie, alebo prinajmenšom rapídne spomalenie ich ďalšieho osobnostného vývoja.
Existujú totiž temné sily, ktoré chcú, aby ľudia zostali trvalo menejcennými. Aby životný potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhali v telesnosti namiesto toho, aby sa prostredníctvom nej povzniesli k plnému rozvinutiu svojej osobnosti v duchu vznešenej, nesebeckej lásky, schopnej milovať svojho blížneho ako seba samého.
Možno si poviete že je to všetko iba výmysel. Že je to len určitá myšlienková konštrukcia, ktorej pravdivosť nemožno dokázať a ktorej buď človek verí alebo neverí.
Uveďme si preto konkrétny príklad z histórie národov, kultúr a civilizácií. V dejinách môžeme totiž vidieť veľké množstvo stále sa opakujúcich vzostupov a pádov, ktoré sa udiali v priamej úmernosti k etickému a morálnemu, alebo neetickému a nemorálnemu vzťahu k ľudskej sexualite. Vždy na začiatku novo vznikajúcich národov a civilizácií boli totiž badateľné určité zdravšie, etické a morálne kvality, vyznačujúce sa prostotou, jednoduchosťou a prirodzenosťou. Presne takto to bolo napríklad v rannom období rímskej ríše, čo malo za následok jej prudký vzostup. To čistejšie, zdravšie, prirodzenejšie a ušľachtilejšie sa výraznejšie prejavovalo nie len vo vzťahu k sexualite, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému dianiu v spoločnosti.
Ale pozrime sa na rímsku ríšu na jej konci. Všade bolo plno nemorálnosti, neviazanosti, skazenosti a túžby čo najviac si užiť, až nakoniec strata takmer všetkých morálnych a mravných mantinelov rímsku ríšu vnútorne celkom rozvrátila. Dá sa teda jednoznačne konštatovať, že jednou z hlavných príčin jej zániku bola všetko prestupujúca a všetko devalvujúca mravná skazenosť.
Kto sa z tohto uhľa pohľadu pozrie na historický vývoj rôznych národov a kultúr zistí, že v podstate všade to prebehlo obdobným spôsobom. A nakoniec, možno ani nebude musieť ísť príliš hlboko do histórie. Úplne postačí, ak sa pozorne rozhliadne okolo seba a uvidí, že i súčasná kríza má presne tie isté korene. Uvidí, že aj dnes prežívame stratu hodnôt, spojenú s devalváciou cti, spravodlivosti, ušľachtilosti, ľudskosti a celkového morálno etického prístupu k životu. Uvidí súčasné, čoraz výraznejšie uvoľňovanie mravov a morálky, uvidí temný rozkvet nehanebnosti a vyzdvihovania telesnosti. Uvidí, ako všade vládne nečestnosť, klamstvo, podvod, chamtivosť, neľudskosť a ešte mnoho iných negatívnych vecí, jednoznačne svedčiacich o veľkom úpadku ducha človeka, ktorého morálny rozklad zapríčinil okrem iného i nesprávny postoj k potenciálu vlastnej pohlavnosti. K potenciálu, ktorý z tohto dôvodu nepôsobí konštruktívne a budujúco tak ako má, ale deštruktívne a zničujúco tak, ako tomu bolo vždy doposiaľ v histórii.
Ak preto nechceme, aby to všetko dospelo až k úplnej deštrukcii, bolo by načase poučiť sa a využiť konečne obrovský potenciál ľudskej pohlavnosti čistým a ušľachtilým spôsobom k pozdvihnutiu jednotlivcov, národov i celej našej civilizácie.
PS. Účelom tohto článku nie je vyzdvihovanie celibátu, ale predovšetkým ušľachtilého a čistého prístupu k sexualite, a to v každej situácii.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Rozum a cit v živote človeka
Človek, fungujúci správnym spôsobom má byť človekom citu. Cit je totiž v ľuďoch to najvyššie a je hlasom ich pravej, najvnútornejšej podstaty. Hlasom ich ducha! Okrem citu však máme k dispozícii aj rozum, ktorého hlavným účelom má byť predovšetkým praktická realizácia citových podnetov v hmotnosti.
Rozum, správne používaný v súlade so zákonmi univerza má byť teda v skutočnosti iba nástrojom ducha v hmotnosti, pretože on sám je len najdokonalejším produktom hmoty – ľudského mozgu. V hmotnom pôvode rozumu sa totiž skrýva jeho obmedzenie. Obmedzenie chápavosti iba na čisto hmotné a preto ním nikdy nebude možne pochopiť skutočnosti, presahujúce hranicu hmotnosti.
K chápaniu, alebo lepšie povedané vyciťovaniu vecí, nachádzajúcich sa nad hmotou nám majú slúžiť už spomínané, citové schopnosti, ktorými sa prejavuje skutočná ľudská podstata – duch.
Urobme si malý pokus. Keď ukazujeme na seba a hovoríme: to som ja, dobre si všimnime, kam smeruje náš prst. Určite bude mieriť do oblasti solar plexu, kde sa nachádza sídlo nášho ducha, ktoré bolo ľuďmi už oddávna lokalizované práve v v blízkosti srdca. Dobre si tiež všimnime, že pri podobnej otázke neukazujeme na svoju hlavu, čiže rozum, pretože podvedome cítime, že rozum v nie sme my. Rozum je len nástroj nášho ducha a nie naša pravá podstata.
Avšak chybou súčasnej civilizácie sa stalo nadradzovanie rozumu nad cit a teda absolútne prevrátenie skutočného vzťahu týchto dvoch základných osobnostných činiteľov. Týmto sa ľudia dostali do tragického nesúladu so zákonitosťami univerza, čo má za následok, že nie sú schopní svojim, hmotnosťou obmedzeným myslením, ktoré z povahy vecí ani nemôže byť iné, chápať a vyciťovať veci vyššie, vznešenejšie a presahujúce hranice hmotného obmedzenia.
Ešte raz preto treba zopakovať: človek, správne stojaci vo stvorení má byť človekom citu, používajúcim svoj rozum iba ako nástroj v hmotnom svete, ktorý má poslúchať a plniť citové podnety. K tomu sme boli nabádaní už pred 2000 rokmi slovami: Buďte ako deti, inak nevojde do kráľovstva nebeského. Inak sa nestanete pravými ľuďmi.
Čo ale tvorí podstatu dieťaťa? Je ňou čistá, citová spontánnosť, ešte neskalená nadhodnotením rozumovej zložky jeho osobnosti.
Žiaľ, ľudia ignorovali túto dobrú radu a preto sa z nich stali svojim vlastným rozumom obmedzené bytosti, stojace nesprávne vo stvorení. Stali sa z nich smiešne karikatúry človeka, neschopné chápať nič, čo presahuje ich úzke, dobrovoľné rozumové obmedzenie.
Napríklad i obsah a význam tohto textu je možné pochopiť iba ľuďom, u ktorých stoja cit a rozum aspoň do určitej miery v súlade so zákonitosťami univerza.
Jeho pochopenie je však naopak znemožnené tým, v ktorých vnútri vládne iba rozum, nadradený nad citom. Rozum, ktorý spupne odsúva do ríše rozprávok a nereálnosti všetko, čo nemôže pochopiť z pozície vlastného hmotného obmedzenia.
Položme si teraz nanajvýš praktickú a potrebnú otázku: Ako môže človek opätovne preduchovniť svoj život, to znamená, ako môže znovu nájsť a prehĺbiť svoje spojenie s vlastným cítením, ktoré je odrazom najvnútornejšieho, duchovného jadra našej bytosti? Odrazom najvnútornejšieho, duchovného jadra našej bytosti, ktorá predstavuje ten najväčší poklad, aký vôbec máme?
Čistý cit má v nás stáť na vrchole pyramídy hierarchie všetkých vnútorných hodnôt. Avšak cesta k plnému spojeniu sa s ním vedie cez očistenie mysle! Čistota mysle a myšlienok tvorí nevyhnutný predstupeň k tomuto cieľu. Nadviazanie spojenia so svojim čistým cítením je preto možné iba človeku, ktorého myseľ je čistá, a ušľachtilá.
Predstavme si to tak, že od nášho čistého cítenia nás delí sklená stena. A touto sklenenou stenou je náš rozum, naša myseľ. Ak je táto stena špinavá je jasné, že nie sme schopní vnímať podnety čistých citov, pretože nečistota našej mysle nám to úplne znemožňuje.
Ak ale začneme so snahou o čistotu mysle, je to ako keby sme začali znečistenú sklenenú stenu umývať. No a postupne, keď vo svojom úsilí vytrváme, je stena čoraz čistejšia a my čoraz jasnejšie a ostrejšie vnímame podnety citu, prúdiace ku nám z našej najvnútornejšej, duchovnej podstaty.
Ideálom je teda čistá a jasná myseľ, ktorá nám nekalí a neskresľuje citové podnety. Tieto môžeme potom jasne vnímať a samozrejme, mali mali by sme sa podľa nich riadiť a svoje citové hnutia sa snažiť prakticky realizovať vo vlastnom, každodennom živote.
Lebo práve takýto človek, človek citu, je ideálom človeka budúcnosti. A cesta k tomuto ideálu vedie cez zachovávanie a udržiavanie čistoty našich myšlienok. Čistoty nášho vnútorného života.
Udržiavanie čistoty a ušľachtilosti vnútorného života je teda cestou k znovuobnoveniu plnosti našej citovej schopnosti, prostredníctvom ktorej, ak bude rešpektovaná, sa máme možnosť stať skutočnými ľuďmi, správne stojacimi vo stvorení. Ľuďmi, pred ktorými sa otvorí brána kráľovstva nebeského, ale i brána k šťastnému a harmonickému životu už tu na tejto zemi.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Strach z posledného súdu
Väčšina ľudí má strach zo svojej smrti a preto nechcú o nej ani len počuť. Mnohí veriaci majú strach z posledného súdu a preto tiež o tom nechcú nič počuť. Avšak naše naivné vyhýbanie sa nepríjemným skutočnostiam nemôže týmto nepríjemným skutočnostiam v nijakom prípade zabrániť. Budeme nimi konfrontovaní tak či tak, ibaže v prípade ustráchaného vyhýbania sa im absolútne nepripravení. A to bude len na našu vlastnú škodu, pretože ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným.
Z tohto dôvodu by ľudia mali poznať pravdu. Pravdu o veľkom, prísnom a konečnom zúčtovaní, pred ktorý stojíme. O zúčtovaní vo stvorení, ktoré oddelí dobrých od zlých tak, ako sa oddeľuje kúkoľ od pšenice.
Že ide o vec vážnu a dôležitú dokazujú i evanjeliá. Lebo hoci slovo „evanjelium“ znamená „dobrá zvesť“, nebolo možné vyhnúť sa v nej množstvu zmienok o tomto dianí.
Už pred zahájením verejného účinkovania Ježiša Krista hovoril Ján Krstiteľ o sekere priloženej ku koreňom stromov a o tom, že bude vyťatý každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie. A príkladov či podobenstiev, kedy hovoril o týchto vážnych skutočnostiach samotný Ježiš je naozaj množstvo.
Za všetky spomeňme podobenstvo o rozumných a nerozumných pannách, z ktorých rozumné, čiže pripravené, alebo inými slovami spĺňajúce určité kritéria, budú začlenené medzi bytosti vo stvorení upotrebiteľné, kým nerozumné, čiže nebdelé a nepripravené, prídu o túto možnosť.
Alebo iné podobenstvo, v ktorom sa hovorí, že pri konečnom triedení pôjdu baránkovia – čiže dobrí do života a kozlovia – čiže zlí do záhuby.
A nakoniec, celé biblické zjavenie je predsa zakončené spisom s veľavravným názvom Apokalypsa. V ňom je tvrdými slovami opísaná perspektíva ľudstva, ignorujúceho zákony univerza.
Máme sa teda týchto vecí báť a vyhýbať sa im, alebo je omnoho rozumnejšie vážne sa nimi zaoberať a pripraviť sa na ne?
Ak totiž boli tieto skutočnosti ľudstvu sprostredkované práve takouto prísnou formou, tak v tom musíme hľadať nejaký, Svetlom chcený zmysel. A zmyslom toho je dôrazné upozornenie na to, čo nás čaká, ak sa nezmeníme a neprispôsobíme Vôli Stvoriteľa.
A zmenili sme sa? Žije ľudstvo podľa Zákonov Božích? Len sa pozrime vôkol seba, aká je realita. Na základe čoho máme právo dúfať, že sa vyhneme Bibliou predpovedaným udalostiam? Vari tých 2000 rokov od príchodu Krista nebol dostatočne dlhý čas na to, aby sme sa spamätali?
A keďže doba konečného zúčtovania sa stále viac približuje, nie je nič potrebnejšieho, ako hovoriť o týchto vážnych skutočnostiach. Aby sme sa v čase, ktorý nám ešte zostáva spamätali a vyšvihli na tú úroveň človečenstva, aká od nás bude v deň účtovania požadovaná. Buď to totiž dokážeme a uspejeme, ako tie múdre panny, alebo to nedokážeme a dopadneme ako panny nerozumné.
Posledný súd môžeme tiež pripodobniť maturitnej skúške. Vzorný študent, pravidelne sa pripravujúci na každý vyučovací deň s ňou určite nebude mať žiadne problémy. Menej vzorný študent, ktorý síce bral štúdium na ľahkú váhu, ale nakoniec si predsa len uvedomí vážnosť skúšky a napne všetky sily, aby zameškané dobehol, taktiež maturitu zvládne. Avšak ten, kto sa príliš nenamáhal počas celého štúdia a zotrvá vo svojej ľahkomyseľnosti až do poslednej chvíle, ten skúšku nezloží.
A tento posledný príklad ľahkomyseľného študenta je príkladom celého ľudstva, ľahkomyseľne a nepripravene kráčajúceho v ústrety „maturite“ vo stvorení, prehliadajúc a ignorujúc všetky upozornenia.
Najväčšou chybou, ba doslova previnením ľudí v tomto smere je ich ľahostajnosť. Ľahostajnosť a plytkosť ich prístupu k životu, k jeho pravým hodnotám a k naplneniu zmyslu vlastného bytia na zemi. Ich úsilie, túžby a ciele sa totiž v mnohom nelíšia od zvierat. A nakoniec aj zomierajú nevedomí ako zvieratá.
Ale človek je predsa len viac. Človek má stáť vo stvorení úplne vedome a v poznaní Zákonov, ktoré sú prejavom Božej Vôle napĺňať pravú hodnotu svojho človečenstva. Inak ho bude stíhať nešťastie za nešťastím, aby nakoniec všetko vyvrcholilo tak, ako je to zaznačené na posledných stránkach biblie v kapitole Apokalypsa.
Výstrahy formulované v Apokalypse však nie sú nemenným predurčením, ale iba varovaním pred tým, čo musí prísť, ak sa ľudstvo nevpraví do Zákonitostí Božej Vôle. Jedine keď toto dokáže, môže sa vyhnúť apokalypse.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Kde sa stratila Láska Božia?
Bežný kresťan vníma Stvoriteľa ako Lásku. Lásku všetko odpúšťajúcu a všetko milujúcu. Bežný kresťan preto nedokáže pochopiť, ako sa môžu so Stvoriteľom, ktorý je Láskou vôbec zlučovať pojmy ako posledný súd, alebo očista zeme, v ktorej budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, aby tí dobrí mohli pokračovať v ďalšom živote a tí zlí nastúpili svoju cestu do zatratenia.
Aby pred tými zlými bola napokon definitívne zatvorená brána života a zostal im už len plač a škrípanie zubov. Aby boli polapení, poviazaní a vrhnutí to temnoty tak, ako sa to stalo zlým a neverným sluhom v podobenstve.
Takéto niečo sa zdá priemernému kresťanovi príliš tvrdé na to, aby to korešpondovalo s Láskou, za ktorú považuje Stvoriteľa, hoci na druhej strane sa v evanjeliách nachádza množstvo pomerne tvrdo a prísne formulovaných zmienok o tomto dianí.
Kde sa teda skrýva pravda? Je Stvoriteľ naozaj iba Láskou tak, ako ho vnímajú kresťania? Ale ako sa potom vysporiadať s tvrdými slovami o poslednom súde, ktoré možno nájsť v evanjeliách?
Skutočná pravda o podstate Stvoriteľa je žiaľ úplne iná, než ako ju vníma bežný a priemerný kresťan. Boh je naozaj Láskou, ale nie je iba ňou! Je, vždy bol a vždy aj bude zároveň Spravodlivosťou!
Stvoriteľ vo svojej dokonalosti tvorí nerozlučiteľnú jednotu Lásky a Spravodlivosti! Jeho Láska a jeho Spravodlivosť vládnu spoločne všetkému, čo jestvuje v tomto stvorení. Všetkému dianiu vo stvorení vládne milosrdná a všetko objímajúca Láska, ale zároveň nekompromisná a prísna Spravodlivosť. Dokonalosť tohto pôsobenia spočíva v tom, že nežnosť a krehkosť Lásky je ochraňovaná Spravodlivosťou a tvrdosť a prísnosť Spravodlivosti zjemňuje Láska.
Spravodlivosť je možné zobraziť ako zvislú čiaru, ako výstražnú čiaru nad bodkou výkričníka, alebo ako meč. Naopak, Lásku je možné vyjadriť čiarou horizontálnou, ktorá sa ako horizontála obzoru ochraňujúco klenie nad všetkým, čo jestvuje. No a horizontálny symbol Lásky a zvislý symbol Spravodlivosti spolu dovedna tvoria kríž. Rovnoramenný kríž Pravdy! Rovnoramenný kríž harmonického spolupôsobenia Lásky a Spravodlivosti, ktorý je vyjadrením dokonalosti Božej.
Boh je teda Láska a Spravodlivosť súčasne! Je dokonalou jednotou Lásky a Spravodlivosti!
Veľkou chybou kresťanského sveta však je, že Stvoriteľa nevníma takto komplexne, ale z jeho pôsobenia vyňal iba princíp Lásky, ktorý považuje za jediný. A práve z tohto dôvodu znejú bežnému kresťanovi cudzo slová o poslednom súde, plnom nekompromisnej prísnosti Božej.
Pre svoj vlastný, jednostranný pohľad to odmieta ako niečo, čo sa vôbec nezlučuje so Stvoriteľom, ktorého vníma len ako Lásku. Toto veľké nepochopenie sa v každodennom živote prejavuje tak, že keď ho postihne nejaké utrpenie, ktoré sa ho bezprostredne osobne dotkne, začne si zväčša klásť otázku: ako vôbec mohol Stvoriteľ niečo takéto dopustiť? Kde sa stratila jeho Láska?
Vo chvíľach ťažkých životných skúšok by však všetci ľudia mali vedieť, že ak v niečom, čím sú nepríjemným spôsobom atakovaní nenachádzajú princíp Lásky Najvyššieho, musia v tom hľadať jeho druhý princíp a síce, princíp Spravodlivosti! Tam, kde sa v človeku začína vynárať pochybnosť o Božej Láske, tam nech hľadá Jeho Spravodlivosť! Práve ňou samu Najvyšší v takejto chvíli prihovára! Tam nech potom hľadá spravodlivú odplatu za jeho vlastné, nesprávne predchádzajúce jednanie, pretože na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho musí každý z nás zaplatiť do posledného haliera za všetko zlé, čo kedysi vykonal.
Preto teda v utrpení, ktoré nás stretá a ktoré nemôžeme nijakým spôsobom zlúčiť s Láskou Najvyššieho musíme vidieť jeho Spravodlivosť. Spravodlivosť Stvoriteľa, na základe ktorej musíme, hoci niekedy aj veľmi bolestivo, prežívať všetky dôsledky nášho vlastného, predchádzajúceho nesprávneho jednania. Jednania, v ktorom sa naše myšlienky, naše city, naše slová, alebo naše činy v niečom protivili Božej Vôli, a teda boli zlé a nesprávne.
A negatívne dôsledky toho musíme potom na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho prežiť na vlastnej koži. Naplno prežiť na vlastnej koži, aby sme pochopili, že akékoľvek zlo, vykonané či už v myšlienkach, citoch, slovách, alebo činoch musí človeku priniesť iba zlo. Tak to vyžaduje Vyššia Spravodlivosť, ktorá každému neomylne prináša presne takú žatvu, aká bola jeho sejba.
Kto však koná dobro, koho myšlienky, city, slová a činy sú iba dobré a ušľachtilé, tomu sa naopak presne podľa toho istého zákona Spravodlivosti dostane iba dobra, šťastia a radosti.
Tam, kde teda človek uvidí niečo, čo sa nezlučuje s Láskou Najvyššieho nech hľadá jeho Spravodlivosť. Utrpenie stíhajúce ľudí je prejavom tejto Spravodlivosti, za ktorou musí človek hľadať odplatu za svoje vlastné, minulé pochybenia. Lebo za zlo nemožno očakávať nič iného ako zlo.
Keď teda vidíme nejakého trpiaceho človeka, keď ho vidíme plného bolesti, zlomeného a úbohého, mali by sme vedieť, že jeho stav, ktorý je nútený prežívať je iba nevyhnutným dôsledkom toho, že v minulosti nežil v nejakom smere správne a dobre. Že robil niečo, čo sa priečilo Vôli Najvyššieho a že za to teraz žne dôsledky.
Popri fyzickej, či akejkoľvek inej pomoci tomuto človeku by sa mu malo pomôcť aj tým, že sa mu povie pravda o podstate jeho utrpenia. Pravda o tom, že jeho utrpenie nie je dielom náhody, ale že je nevyhnutným dôsledkom jeho vlastného, zlého a nesprávneho jednania, priečiaceho sa Vôli Najvyššieho. Takýto človek by sa preto mal spätne pozrieť do svojej minulosti a pokúsiť sa nájsť svoju zlú vlastnosť, ktorou sa previnil. Mal by rozpoznať túto vlastnosť, či chybu a mal by sa ju snažiť odstrániť. Lebo každé utrpenie je v podstate iba zrkadlom, v ktorom dostávame príležitosť nahliadnuť na seba samého a spoznať svoje chyby, omyly, nedostatky a zlé sklony. Utrpenie nás k tomu nabáda a ukazuje nám k tomu cestu. Bez neho by to totiž väčšina z nás nikdy neurobila a naďalej by zotrvávala vo svojich chybách, omyloch a zlých sklonoch.
No a v tejto príležitosti spoznať prostredníctvom utrpenia svoje vlastné chyby a odstrániť ich sa skrýva milosrdenstvo. Milosrdenstvo dávajúce človeku novú šancu. Milosrdenstvo, ktoré je prejavom Lásky Najvyššieho a spočíva v prísľube nového, šťastnejšieho života, ktorý nás očakáva po spoznaní a odložení našich chýb, nedostatkov a zlých sklonov.
A na záver ešte jedna dôležitá skutočnosť. Nie všetko utrpenie v našom živote je prejavom Spravodlivosti Najvyššieho. Jestvuje totiž aj utrpenie, ktoré nám môžu spôsobiť ľudia na základe svojej slobodnej vôle. Utrpenie, ktoré spôsobujú jedni ľudia druhým iba na základe toho, že sa oni sami tak rozhodli. Že im to bolo umožnené prostredníctvom ich slobodnej vôle. Voči takémuto druhu utrpenia sa človek smie a má postaviť. Môže sa voči nemu brániť.
Naopak utrpenie, ktoré k nám prichádza z rúk Najvyššieho máme prijať a v jeho zrkadle hľadať a nájsť zlú vlastnosť, ktorú v sebe nosíme, ktorá nám naše utrpenie privodila a ktorú jen našou povinnosťou odstrániť.
Ako však rozlíšiť tieto dva druhy utrpenia? Poctivým nahliadnutím do seba samého a v prvom rade hľadaním svojich vlastných chýb! Toto vykonajme v prvom rade a o každom utrpení uvažujme predovšetkým ako o pohnútke k hľadaniu, nájdeniu a odstráneniu našich vlastných chýb. Jedine vtedy, ak by sme po poctivom a dôslednom hľadaní nič takéhoto nenašli, jedine vtedy môžeme pripustiť možnosť, že naše utrpenie je spôsobene zlou svojvoľnosťou iných ľudí.
Lebo človek má úplne opačnú tendenciu. Tendenciu hľadať chyby najskôr a predovšetkým v iných! To však nie je správne! Človek by sa mal naučiť hľadať chyby hlavne sám v sebe a až keby sa mu to ani po vážnom a poctivom hľadaní nepodarilo môže pripustiť, že sa na ňom dopustili krivdy iní ľudia, voči ktorým sa potom môže a má plné právo ohradiť.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Klamstvá falošných prorokov súčasnej doby
Pri pohľade do minulosti, kedy bolo slovo „prorok“ aktuálne v povolanom židovskom národe môžeme zistiť, že proroci sa vždy delili na dve základné kategórie: na pravých a falošných. O jedných i o druhých sa píše v starozákonných spisoch.
Ak sa niekto zaoberal touto problematikou trochu hlbšie mohol si tiež všimnúť určité kritérium, na základe ktorého bolo možné rozlíšiť tých pravých od nepravých. Praví proroci vraveli ľuďom skoro vždy iba veci málo príjemné, karhali ich, napomínali ich a varovali.
Dôvodom ich nepríjemných slov bývalo odvrátenie sa národa od Hospodina, jeho Vôle a jeho Zákonov. Proroci nekompromisne poukazovali na všetko, čo bolo v rozpore s Vôľou Najvyššieho, na to, akú je možné za to očakávať odplatu, ale i na to, čo treba učiniť a ako zmeniť vlastné jednanie tak, aby k ničomu zlému dôjsť nemuselo.
Ak národ uposlúchol ich varovania, k ničomu zlému ani nedošlo. Ak ich ale neuposlúchol, prišla naň skaza!
Oproti tomu falošní proroci hovorili spravidla vždy iba veci príjemné, upokojujúce a v podstate také, ktoré sa ľuďom dobre počúvali. Boli to zväčša slová nekonfliktné, nadbiehajúce všeobecnej povrchnosti, slová otupujúce ostražitosť a príjemne duchovne uspávajúce. Avšak vždy, keď národ podľahol takémuto, vedomému alebo nevedomému zavádzaniu, bol zo svojej zaslepenosti zväčša vytrhnutý veľmi krutým spôsobom.
A čo dnes? Aká je situácia v tomto smere v súčasnosti?
Ako v dávnej minulosti, tak aj v dnešnej dobe môžeme registrovať dve základné kategórie ľudí, ktorých by sme mohli v prenesenom slova zmysle nazvať „prorokmi“, alebo, v našom modernom ponímaní duchovnými učiteľmi, majstrami, zvestovateľmi, alebo kňazmi.
Jedni ubezpečujú, že je všetko v úplnom poriadku. Že svet speje k lepšiemu a nás všetkých čaká iba krásna budúcnosť.
Druhí naopak vravia o nevyhnutne sa blížiacej katastrofe, ktorá bude zapríčinená odklonom ľudstva od duchovných hodnôt. O katastrofe, ktorá nás nemôže v nijakom prípade minúť ak nedôjde k radikálnej zmene, čiže k návratu k rešpektovaniu Zákonov Božích, pretože celé ľudstvo vo všeobecnosti sa od nich odvrátilo a vo svojej pýche vo vlastný rozum a vo vedecký pokrok ich absolútne ignoruje. V súčasnej dobe žijú všetky národy sveta v takom radikálnom odklone od Zákonov Najvyššieho, aký nemal doposiaľ na tejto planéte obdobu.
Ktorí sú teda proroci praví a ktorí falošní? Kto len trochu uvažuje, nebude mať s ich rozlíšením vôbec žiadne problémy.
Lebo žiaľ, po stáročia sa nič nezmenilo. Tí falošní totiž vravia aj teraz iba veci príjemné a neznepokojujúce. Veci, ktoré sa dobre počúvajú a ktoré im preto, že sa dobre počúvajú priťahujú množstvo priaznivcov, stúpencov a poslucháčov.
Avšak tí praví tak, ako vždy v minulosti aj teraz napomínajú, burcujú a varujú. Preto sú i dnes vysmievaní a kameňovaní, ako ich dávni predchodcovia. K tomu kameňovaniu samozrejme nedochádza fyzicky, ale morálne a to preto, lebo vravia veci, ktoré ľudia zväčša iba neradi počúvajú. Ľudia sa totiž nechcú dať rušiť zo svojej povrchnosti a pohodlnosti. Za tvrdé, pravdivé a v skutočnosti pomáhajúce slová nemajú takýchto novodobých prorokov radi, ba dokonca ich obviňujú z necitlivosti, či nedostatku lásky.
Ale opak je pravdou! Tvrdá slovná formulácia, pomenovanie skutočného stavu všadeprítomného duchovného úpadku, ako i konkrétnych požiadaviek Zhora, ako jediného možného východiska je v skutočnosti tou najčistejšou formou lásky a pomoci. Lásky a pomoci v katastrofálnej situácii, v akej sa v súčasnosti ľudstvo nachádza.
Pre lepšie pochopenie charakteru a druhu tejto pomoci si uveďme tento príklad:
Nadránom, v čase najtuhšieho spánku začal horieť dom. Nočný chodec, ktorý prvý spozoroval požiar vbehol rýchlo a bez váhania do domu, plného dymu. Spala v ňom celá rodina, už mierne priotrávená splodinami.
Keďže požiar sa veľmi rýchlo rozmáhal a záchranca nemal ani dostatok síl, ani dostatok času aby povynášal všetkých sám z domu, snažil sa ich všemožným spôsobom zobudiť, považujúc to za jedinú možnosť záchrany. Nerozpakoval sa preto použiť ani násilie a poriadne omámených a priotrávených spiacich vyfackal. Tí sa ťažko, ale predsa len postupne prebudili a v poslednej chvíli všetci spoločne unikli do bezpečia.
Dajme si teraz otázku: Choval sa záchranca neláskavo, keď drsným spôsobom budil spiacich, alebo naopak, práve toto bolo prejavom tej najväčšej lásky v danej chvíli? Bolo by naozaj na mieste obviniť takéhoto človeka z hrubosti a necitlivosti?
Každému z nás je jasné, že onen človek jednal v danej situácii absolútne správne. Avšak na počudovanie, často býva ľuďmi zatracovaný a považovaný za neobľúbeného ten, kto v dnešnej dobe koná presne takýmto spôsobom v duchovnom slova zmysle. Kto otvorene hovorí o absolútnej neudržateľnosti súčasnej situácie a ukazuje jediný možný spôsob záchrany, spočívajúci v poznaní Zákonov Božích a v živote podľa nich. A ak za týmto účelom požíva i tvrdších a prísnejších slovných formulácií je to len preto, aby ľuďmi pohol, otriasol a ešte v poslednej chvíli ich prebudil zo smrteľného spánku ich ducha.
Každý človek sa má teda možnosť sám a slobodne rozhodnúť, ktorých „prorokov“ bude počúvať a ktorým z nich uverí. Či dá prednosť sladkým, príjemným a uspávajúcim rečiam rôznych duchovných učiteľov a majstrov, ktorých práve preto obliehajú húfy poslucháčov, alebo bude mať odvahu prijať tvrdú, nelichotivú, skutočnú pravdu o stave súčasného života na zemi, aby po prekonaní počiatočného úľaku napol všetky svoje sily k znovu nájdeniu pravého poznania Zákonov Božích a k následnému pretvoreniu svojho osobného života, ba dokonca i svojho myslenia podľa nich.
Jedine toto mu totiž môže poskytnúť skutočné bezpečie, istotu a ochranu, nech sa už bude diať čokoľvek.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Čo je účelom ľudskej sexuality?
O články, zaoberajúce sa ľudskou sexualitu býva vždy veľký čitateľský záujem, pretože ide o niečo, čo mimoriadnym spôsobom ovplyvňuje celý náš život. Avšak aj napriek tisícom článkov nebol doteraz pochopený skutočný a pravý účel tohto nezvyčajne silného fenoménu. Nebol pochopený z dvoch dôvodov. Za prvé preto, lebo málokto v tomto smere vážnejším a hlbším spôsobom hľadá a za druhé preto, lebo skutočná pravda je temným pozadím sveta úmyselne pokrivená a zamlčovaná, aby nemohlo dôjsť k duchovnému vzostupu civilizácie.
Lebo skutočným zmyslom a účelom ľudskej sexuálnej energie má byť podpora rozmachu ducha! Podpora duchovného rozmachu osobnosti, ktorá je za pomoci správneho využitia svojho sexuálneho potenciálu schopná dosiahnuť dokonalosti vlastného človečenstva.
Už grécki filozofi hovorili o troch úrovniach využitia pohlavnej energie. O troch úrovniach lásky, ktoré nazvali éros, phýlos a agapé. V sexualite je totiž ukrytý určitý druh nesmrteľnosti, pretože práve ona zabezpečuje prežitie ľudského druhu a jeho kontinuálne, večné pokračovanie. No a túto prvotnú „nesmrteľnosť a večnosť“, vloženú do do sexuality má človek schopnosť pretransformovať do spomínaných troch kvalitatívnych stupňov, nazývaných starými Grékmi éros, phýlos a agapé.
Prvou a najnižšou úrovňou je éros. Ide o pudovosť a telesnosť, ktorej účelom je plodenie, Ním je zabezpečené „večné“ prežitie ľudského druhu. Pri pudovosti a telesnosti, ktoré súvisia s plodením človek zároveň prežíva akýsi záblesk večnosti. Toto prežívanie je pre ľudí mimoriadne príťažlivé a preto ho neustále vyhľadávajú.
Ide o úroveň využitia sexuálnej energie, v ktorej natrvalo uviazla väčšina ľudí. Preto je dnešná doba posadnutá sexom. Človek pri ňom síce zažíva okamih záblesku večnosti, avšak za cenu postupného stravovania svojich telesných a duševných síl, bez možnosti uchopiť tento zážitok nejakým trvalejším spôsobom. Sexuálny zážitok je niečo silného a veľmi príjemného, avšak veľmi rýchlo mizne a objavuje sa prázdnota a nenaplnenie bytia. Preto znovu vzniká túžba po ďalšom, podobnom zážitku, ktorý zase rýchlo mizne a v človeku zostáva rozčarovanie a nenaplnenie.
Druhou úrovňou využitia nesmierneho potenciálu energie vlastnej pohlavnosti je úroveň duševnej tvorivosti. Úroveň duševnej tvorivosti a duševného rozmachu veľmi jednoducho charakterizovaného slovom kultúra. V kultúrnych, intelektuálnych, či iných odobných počinoch môžeme opäť vybadať už spomínaný princíp večnosti a nesmrteľnosti. Výsledným produktom bývajú nesmrteľné diela, ako napríklad staroveké grécke umenie a filozofia, Leonardova Mona Lisa, Shakespearove hry, Mozartova hudba a tak ďalej.
Práve na osobe Mozarta je napríklad možné veľmi pekne vidieť, ako mu jeho tvorivosť stravovala všetky duševné i fyzické sily, takže horel ako svieca z oboch koncov. Zomrel síce mladý, ale jeho dielo sa stalo nesmrteľným.
No a poslednou, treťou úrovňou využitia ľudskej pohlavnosti je úroveň rozmachu ducha! Ide o dosiahnutie večnosti a nesmrteľnosti, avšak už nie sprostredkovanou formou, ako v oboch predchádzajúcich príkladoch. Už nie sprostredkovane vo forme pokračovania svojho rodu, ani prežívaním záblesku večnosti pri telesnom spojení, ani dosiahnutím nesmrteľnosti prostredníctvom vlastnej tvorivej činnosti.
Treťou úrovňou je schopnosť a možnosť človeka využiť potenciálu vlastnej pohlavnosti k dosiahnutiu méty trvalej osobnej nesmrteľnosti a večnosti. Môžeme a máme dosiahnuť večnosť vlastného, individuálneho bytia tým, že využijeme potenciálu svojej pohlavnej energie k dosiahnutiu tých najvyšších, najvznešenejších a najušľachtilejších duchovných ideálov. Túžba po nich sa totiž v človeku intenzívne prebúdza spolu s prebudením pohlavnej sily v jeho tele.
Áno, každý ešte neskazený mladý človek vo svojom vnútri bezprostredne po prebudení jeho pohlavnej zrelosti jasne cíti silnú túžbu po niečom lepšom, krajšom a ušľachtilejšom. Nevedome a podvedome v sebe cíti túžbu po dosiahnutí a naplnení svojej ľudskej veľkosti. Tej ľudskej veľkosti a zrelosti, ktorá je totožná s dobrotou, ľudskosťou, čestnosťou, spravodlivosťou, nezištnosťou a inými, podobnými duchovnými hodnotami. Práve v úsilí a snahe o dosahovanie týchto hodnôt spočíva onen spomínaný rozmach ducha!
Ak teda po prebudení pohlavnej sily dokáže zotrvávať zmýšľanie a celý vnútorný život mladého človeka v čistote a ušľachtilosti a svoje túžby nasmeruje k dosiahnutiu tých najvyšších a najušľachtilejších ideálov, môže ho takýmto čistým spôsobom využitá energia jeho prebudenej pohlavnosti povzniesť k výšinám ducha a týmto spôsobom ho učiniť nesmrteľným. Môže mu tým otvoriť bránu k večnému, osobnému bytiu, naplnenému večnou a nikdy nekončiacou službou tým najvyšším duchovným ideálom.
No a práve k tomuto nám môže poslúžiť oná mocná sila našej pohlavnosti, ktorú v tomto zmysle ľudstvo doteraz vôbec nevyužívalo. Človek prostredníctvom nej a s jej pomocou môže dosiahnuť svojho znovuzrodenia v duchu, o ktorom hovoril Kristus.
Lebo telo vždy zostane iba telom. Lebo telo môže dať človeku len určitý sprostredkovaný druh nesmrteľnosti, spočívajúci v pokračovaní jeho rodu, v prežití krátkeho záblesku večnosti pri telesnom spojení, alebo v nesmrteľnosti spočívajúcej vo vlastných tvorivých počinoch.
Duch je však duch! Znovuzrodenie ducha za pomoci správneho využitia pohlavnej energie, nasmerovanej k túžbe po dosiahnutí tých najvyšších a najvznešenejších ideálov môže dať individuálnej osobnosti človeka trvalú večnosť a nesmrteľnosť. To, čo tým v skutočnosti človek získa je niečo tak veľkého, že to ani nedokáže pochopiť.
Ak totiž kratučký záblesk večnosti, ktorý je človeku dopriate prežiť pri telesnom spojení pre neho tak nesmierne veľa znamená, čím asi musí byť trvalé osobné bytie človeka vo večnosti a nesmrteľnosti?
Toto sú skutočnosti, ktorých by si mal byť vedomý každý človek a toto je méta, o ktorú by mal každý z nás usilovať. Podľa svojej slobodnej vôle môžeme teda využiť potenciálu vlastnej pohlavnosti v troch rovinách. V rovine tela, čiže pri sexe a plodení, v rovine duše prostredníctvom rozvíjania vlastnej kultúrnosti a intelektu, a v rovine ducha snahou o dosiahnutie tých najvyšších a najvznešenejších duchovných ideálov.
V každej z týchto úrovní, to znamená v úrovni tela, duše a ducha, totožných s gréckym označením éros, phýlos a agapé môžeme primerane výške danej úrovne zažiť a okúsiť určitú mieru večnosti a nesmrteľnosti. Kým ale v úrovni tela a duše býva toto prežite vždy iba čiastočné a sprostredkované, v úrovni ducha býva celistvé a trvalé. Býva naplnením a zavŕšením bytia človeka, ktorý dokázal za podpory a správneho využitia vlastnej pohlavnosti dosiahnuť vysokého duchovného rozmachu, ktorý sa mu stáva bránou k večnosti a nesmrteľnosti.
Milióny ľudí tejto zeme žijú iba na úrovni tela. Milióny ľudí žijú už aj na úrovni duše. Avšak ani jeden z nich, a oni to veľmi dobre cítia, nedosahuje tej plnosti a celistvosti bytia, po ktorej každý človek podvedome túži. To ich núti neustále opakovať zážitok, plynúci z telesného spojenia ak žijú iba na úrovni tela, alebo hľadať stále nové duševné podnety, ak žijú na úrovni duše.
Avšak skutočné naplnenie, skutočnú plnosť bytia možno prežívať iba na úrovni ducha, do ktorej sa človek môže prepracovať len vlastnou námahou a vlastným snažením o dosahovanie tých najvyšších duchovných ideálov. Kto chce a je ochotný túto námahu vynaložiť, ten toho dosiahne. Cesta k tomu je pre každého človeka otvorená. Avšak žiaľ, nie pre každého je takéto niečo prioritou pretože to, aký vysoký cieľ dokážme dať vlastnému bytiu spočíva v práve našej slobodnej voľby. V práve slobodného rozhodnutia každého z nás.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Odkaz mŕtveho…
Pred nedávnom som mal sen. Stretol som v ňom jedného známeho, ktorý je už dlhšiu dobu mŕtvy. Keď som od neho odchádzal, ešte na mňa z diaľky zavolal: „A pripomeň im, aby žili s vedomým, že všetko pokračuje aj po smrti!“
A preto teraz na jeho prianie všetkým pripomínam: Žite svoj súčasný život s vedomým, že smrťou nič nekončí, ale všetko ďalej pokračuje. A že je to práve takto a nie inak zistí každý z nás veľmi rýchlo po odložení svojho fyzického tela.
Veľkou a zásadnou otázkou však zostáva, ako a akým spôsobom to po smrti ďalej pokračuje? Tak, ako je to na zemi? Alebo podobne, či úplne rozdielnym spôsobom?
Vedieť to je veľmi dôležité, pretože prezieravý človek tomu potom môže prispôsobiť už svoj súčasný pozemský život. Môže už teraz aspoň v určitej miere zohľadňovať podobné hodnoty a princípy, čo mu umožní plynulý prechod do inej roviny bytia bez akýchkoľvek šokov a nemilých prekvapení.
Avšak žiaľ, vo všeobecnosti sú ľudia v tomto smere absolútne nepripravení. Absolútne nepripravení na charakter a formu bytia, ktoré každého z nás očakáva po smrti. A práve preto, aby sme o tejto dôležitej veci získali aspoň určité povedomie vznikli nasledovné riadky.
V prvom rade treba zdôrazniť, že posmrtný život je v určitej zásadnej veci úplne iný, ako hmotný a pozemský. Na zemi si totiž človek vytvoril určité vlastné zákony a pravidlá, ktorými sa riadi a ktoré väčšina ľudí prijala za svoje. Lebo ako oni sami často vravia, tak to tu predsa na zemi chodí.
Avšak po smrti sa zrazu dostaneme do sveta, omnoho výraznejším spôsobom podrobeného úplne iným zákonom a pravidlám. Zákonom a pravidlám Božím!
Táto skutočnosť spočíva už v samotnej povahe vecí, a síce v tom, že smrťou svojho fyzického tela zanechávame na zemi i náš mozog a teda i naše myslenie. Čo nám však zostáva aj po smrti je naše najvnútornejšie citové prežívanie, tvoriace skutočné jadro našej osobnosti. Zostáva teda iba naša najvnútornejšia podstata, čiže to, aký v skutočnosti a naozaj sme.
No a toto naše najhlbšie vnútro, naša najskrytejšia podstata bude stáť v novom prostredí úplne odhalená, pretože naše nové telo iného, jemnejšieho druhu sa sformuje presne podľa nej. Akými teda vnútorne sme, práve tak budeme vyzerať. V našom vonkajšom zjave sa bude otvorene každému odkrývať naše najvnútornejšie ja.
Všetky závisti, všetky nenávisti, nečistoty a nízke sklony, ktoré sme na zemi vnútorne v sebe ukrývali budú nepokryte zjavné na prvý pohľad. Jednoducho povedané, človek už nebude môcť po svojej smrti klamať!
Takéto skrývanie a zahaľovanie bolo ľuďom možné len na zemi, pretože im to umožňoval ich rozum, ktorý je hmotným produktom mozgu. Rozum, prostredníctvom ktorého mnohí navonok skrývajú svoju najvnútornejšiu podstatu. Rozum, prostredníctvom ktorého sme sa mohli navonok javiť úplne inými, samozrejme omnoho lepšími, než sme v skutočnosti vnútorne boli. Veď si len spomeňme, koľko krát sme napríklad povedali niečo úplne iného, než to, čo sme cítili. Úplne niečo iného, čo malo zamaskovať naše najvnútornejšie cítenie.
Avšak len na zemi je možné byť človeku takýmto spôsobom neúprimným. Po smrti to už možné nie je, pretože práve rozum, ktorý nám to tu na zemi umožňoval po smrti odumiera i s našim mozgom a s celou našou fyzickou schránkou. A nám potom zostane už len naše najvnútornejšie citové prežívanie. Po smrti sa teda staneme takými, akí naozaj vnútorne sme a zároveň sa ocitneme i v tomu presne zodpovedajúcom prostredí. Táto skutočnosť zodpovedá známym slovám, že pred Stvoriteľom zostane raz stáť každá duša úplne nahá a odhalená. Nič sa nebude dať zatajiť ani ukryť. Klamať, prikrášľovať a robiť sa navonok lepším už nebude možné. Zostane len holá a nepokrytá pravda!
Len si to raz skúsme živo predstaviť! Len si skúsme predstaviť, že by sme videli ľudí naozaj takými, akými skutočne vnútorne sú. Nie takými, ako sa nám oni sami snažia javiť a predstierať.
Aký by to bol pohľad? Objavili by sa pred nami bytosti krásne, čisté, čestné, láskavé, alebo by vyplávala na povrch nízkosť, úbohosť, nečestnosť, nečistota, neušľachtilosť, podlosť a množstvo iných podobných vlastností?
Čo prechovávajú ľudia vo svojom vnútri? Akí naozaj sú? Čo by sme asi uvideli, keby sa každému na tvári i v celom jeho fyzickom zjave jasne zračilo to, čo prechováva vo svojom vnútri? Boli by sme nadšení krásou a ušľachtilosťou, alebo zhrození nízkosťou, malosťou, podlosťou a nečistotou? Aká je pravda o človeku? O ľudstve? Odpoveď na tieto otázky nech je ponechaná na každom z čitateľov.
Každopádne, klamať sa v tomto smere navzájom je možné iba na zemi. Iba na zemi si môžeme o sebe mnohé „namýšľať“. Iba na zemi môžeme navonok maskovať to, akými v skutočnosti vnútorne sme. A že žiaľ, ani zďaleka nie sme takými, akými by sme sa chceli navonok javiť, o tom nás presviedča kvalita života, ktorý žijeme. Kvalita medziľudských vzťahov, ktoré každodenne prežívame.
Všetko klamstvo, faloš, neúprimnosť a pokrytectvo sa však stávajú okamžite viditeľnými po odložení nášho fyzického tela. Potom zostáva iba holá pravda. Holá pravda o nás samotných! A túto holú pravdu o nás samotných budeme musieť žiť a prežívať. Ona sa stane našim osudom a ona nás vrhne do prostredia presne tomu zodpovedajúceho. Pre jedných to bude „peklo“ a pre druhých „nebo“. Každopádne vždy to ale bude tým najspravodlivejším odzrkadlením stavu najvnútornejšej podstaty každého človeka. S maximálnou spravodlivosťou si môžeme byť stopercentne istí. A práve v poznaní týchto skutočností spočíva tá najzásadnejšia pravda o našom ďalšom jestvovaní po smrti.
Kristus kedysi riekol, že niet ničoho, čo je skryté, aby to raz nevyšlo najavo. V týchto jeho slovách môžeme nájsť i určitú súvislosť s našou témou. Mali by sme si preto uvedomiť, že už tu na zemi treba žiť tak, aby sme nemuseli zhorieť hanbou, až zostane stáť naša duša úplne odhalená pred svetlom zákonov Božích. Mali by sme si uvedomiť, že už tu na zemi musíme dbať o čistotu, ušľachtilosť a čestnosť nášho najvnútornejšieho citového a myšlienkového života, pretože práve toto je to jediné, čo si odtiaľto odnesieme. Všetky klamstvá, úskoky, neúprimnosti a sebaklamy zostanú na zemi spolu s našim rozumom, ktorý je produktom mozgu a ktorý sa pominie spolu s našou fyzickou schránkou.
Tým najjednoduchším spôsobom povedané, snažme sa byť ľuďmi dobrého srdca a čistého vnútra. Lebo jedine život takéhoto človeka je požehnaním už tu na zemi pre všetkých, ktorí s ním prichádzajú do styku a jedine takýto človek nemusí mať vôbec žiadne obavy, keď zomrie a jeho duša sa bude musieť vydať cestami, presne zodpovedajúcimi kvalite jeho najskrytejšieho vnútra.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Najskôr hodnoty, potom chlieb!
Sú ľudia, ktorých popudzuje, keď sa im hovorí o vyšších hodnotách. Keď sa im hovorí o tom, že úsilie každého človeka by malo byť trvalo zamerané k dosahovaniu a realizovaniu tých najvyšších duchovných a morálnych hodnôt. Popudzuje ich to nie preto, že by snáď boli celkom zlí ale preto, lebo ich život príliš bije. Lebo sú nútení každodenne bojovať takmer o holé prežitie a vo svojich starostiach, vo svojom pracovnom nasadení a existenčnom strachu nemajú čas ani chuť zapodievať sa podobnými „hlúposťami“.
Takýchto, životom ťažko skúšaných ľudí je dnes veľa. Je veľmi veľa ľudí, ktorí majú podľa ich vlastného názoru príliš ťažký život na to, aby sa mohli nejako vážnejšie zamerať na realizovanie vyšších hodnôt vo svojom živote.
Ale pozor! Títo ľudia, a vôbec všetci ľudia by mali vedieť, že život okolo nás, že vonkajšie pomery, v ktorých sa nachádzame sú len zákonitým odrazom hodnôt, ktorým žijeme a ktoré uznávame! Nefunguje to teda tak, že sa najskôr musíme snažiť o to, aby sme sa mali lepšie a až potom, keď sa už lepšie mať budeme si nájdeme čas a chuť na niečo takého, ako sú vyššie hodnoty.
Je to úplne naopak! Jedine príklon ľudí k vyšším hodnotám, jedine ich snaženie o tie najvyššie duchovné a morálne princípy môže privodiť zlepšenie ich života! A všade tam, kde takéhoto úsilia niet, všade tam, kde bolo blahobytu a prospechu dosiahnuté nejakým iným spôsobom, trebárs klamstvom, podvodom, nečestnosťou, nemorálnosťou, bezohľadnosťou, či zneužívaním iných, všade tam nebude mať takýto blahobyt dlhého trvania a skôr alebo neskôr to začne ísť od desiatich k piatim. Veď presne takto je tomu i v prípade súčasného spoločenského systému, ktorému chýba úsilie o tie najvyššie duchovné a morálne ideály, čoho dôsledkom je veľký všeobecný úpadok nazvaný slovom kríza.
Už Kristus jasne pomenoval tento problém a poukázal na túto zákonitosť slovami: Netrápte sa tým, čo budete jesť, čo budete piť a čím sa zaodejete. Hľadajte predovšetkým hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné sa vám pridá!
Ak si preložíme tieto slová do jazyka dnešnej doby znamenajú asi toľko, že výška hodnotového systému človeka súvisí priamo úmerne s jeho priaznivými, alebo nepriaznivými životnými pomermi. Znamená to, že ak sa človek začne snažiť o naplňovanie tých najvyšších morálnych a duchovných princípov, dostane sa mu všetkého, čo k svojmu dôstojnému životu potrebuje.
Ale tiež to zároveň znamená, že hoci by dokázal dosiahnuť čohokoľvek, avšak za cenu popretia vysokých morálnych a duchovných princípov, takýto človek nebude nikdy v pravom slova zmysle šťastný a časom sa mu i jeho životné istoty začnú strácať. A nakoniec o ne v mnohých prípadoch i príde.
Uvedomme si už raz konečne, že život, ktorý sme nútení prežívať je odrazom výšky hodnôt, ktoré žijeme! Uvedomme si, že výška našich morálnych a duchovných ideálov určuje a priamo formuje vonkajšie pomery, v ktorých sme nútení žiť.
Mnohí predsa tvrdia, že i súčasná kríza je krízou hodnôt. To nie je len nejaké klišé, či rečnícky zvrat. To je doslovná pravda! Lebo úpadok vysokých duchovných, morálnych a ľudských hodnôt so sebou celkom zákonite prináša i úpadok hmotný. A to sa teraz deje!
Zastavenie veľkej celosvetovej krízy spočíva v pochopení a zrealizovaní tejto zákonitosti. Spočíva v pochopení, že prehlbujúci sa úpadok nie je už možné zastaviť nijakými politicko ekonomickými opatreniami, ale len primeranou snahou ľudí i celej spoločnosti o veľké morálne, duchovné a ľudské pozdvihnutie.
Úsilie o hodnoty „kráľovstva nebeského“, o ideály vysokého morálneho, ľudského a duchovného druhu, takéto úsilie však žiaľ dnes absolútne chýba. Preto prichádza úpadok! A spolu s ním ešte viac nečestnosti, chamtivosti, egoizmu, bezcitnosti a neľudskosti, pretože každý sa snaží utrhnúť si so zmenšujúceho sa koláča čo najviac sám pre seba. A tým sa úpadok ešte viac a ešte rýchlejšie prehlbuje.
Do tohto veľkého všeobecného marazmu však znejú zásadné Kristove slová, na ktoré málokto z ľudí berie zreteľ: Prečo sa tak staráte o to, čo budete jesť, čo budete piť a čím sa zaodejete? Prečo vám honba za hmotným prospechom stravuje všetky vaše životné sily? Hľadajte predsa hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné sa vám pridá! Hľadajte a naplňujte tie najvyššie ľudské, morálne a duchovné ideály a všetko ostatné dostanete navyše!
Medzi tie najvyššie duchovné, morálne a ľudské hodnoty, o ktoré je treba usilovať patrí čestnosť, spravodlivosť, dobrota, ľudskosť, súcit, ušľachtilosť a čistota myslenia. A patrí sem i túžba po poznaní a naplňovaní zmyslu vlastného bytia.
Kto teda postaví snahu o tieto princípy na prvé mieste vo svojom hodnotovom rebríčku, kto na ne bude myslieť viac a zaoberať sa nimi viac, ako starosťami o svoje hmotné zabezpečenie, tomu sa všetko ostatné pridá. Tomu sa dostane presne toľko, koľko potrebuje k svojmu dôstojnému životu na zemi. Lebo vysoké hodnoty, ku ktorým sa upol mu pozitívnym spôsobom urovnajú jeho životnú cestu. V poznaní tejto zákonitosti je skrytý prospech každého jednotlivca i každej spoločnosti, ktorá to pochopí a začne sa podľa toho riadiť.
Avšak v neznalosti tejto zákonitosti a v jej odmietaní je skrytý úpadok! Úpadok každého jednotlivca, ktorý o to nedbá, ako i každej spoločnosti, ktorá to ignoruje.
No a na záver ešte odpoveď na dôležitú otázku, ako je teda možné, že sa neraz vynikajúco darí takým ľuďom, ktorí nijaké vysoké hodnoty neuznávajú?
Hľadajte hodnoty kráľovstva nebeského a všetko statné sa vám pridá – hovorí Kristus. O to, čo nám malo byť pridané až na základe nášho života podľa vysokých hodnôt, o to možno samozrejme usilovať aj iným spôsobom. To si možno vydobyť aj inak! I nespravodlivosťou, nečestnosťou a klamstvom! I bezducho hmotným životným snažením!
Avšak medzi to ostatné, čo by sme pri našom správnom postoji dostali ako pridané nepatria iba veci hmotné, ale i duševná harmónia, vyrovnanosť, pokoj, šťastie a vnútorné naplnenie. Toto už ale nemožno získať inak! Ani nespravodlivosťou, ani nečestnosťou, ani klamstvom! Ani bezducho hmotárskym životným snažením!
Preto rozorvanou, nepokojnou, nenaplnenou a nešťastnou musí navždy zostať duša každého človeka, ktorý sa neusiluje o vysoké morálne, ľudské a duchovné princípy. Takýto človek si totiž môže vydobyť len to hmotné, avšak pravému, veľkému a skutočnému šťastiu zostane navždy vzdialený. Jeho duša zostane navždy smädnou, hladnou a nenaplnenou. A takýto človek sa vo svojej zmätenosti zväčša ešte viac upne na získavanie hmotného prospechu v nádeji, že práve ním utíši štvavý nepokoj vlastnej duše.
Nenechajme sa preto mýliť demonštráciou vonkajšieho blahobytu, úspechu a dostatku, o aké dnes nie je núdza. Je to všetko len prázdna vonkajšia fasáda, ak za tým niet úsilia o naplňovanie vysokých morálnych a duchovných hodnôt. Je to iba vonkajšia póza, za ktorou sa skrýva prázdna, nenaplnená a rozorvaná ľudská duša.
Lebo jediná cesta k pravej plnosti ľudského šťastia spočíva v už spomínaných Kristových slovách: Ak budete hľadať hodnoty kráľovstva nebeského, potom sa vám všetko ostatné v hojnej miere pridá.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Iba prázdne senzácie…
Mnohí, moderným spôsobom duchovne hľadajúci upadli do pokušenia hladu po stále nových a zaujímavejších informáciách. Stali sa zhromažďovateľmi informácií, ktorí sa snažia nájsť vždy niečo nové a zaujímavé, čo by ich upútalo. A pretože tam, kde je dopyt vzniká i zodpovedajúca ponuka, zamoril aj oblasť duchovného snaženia bulvár. Duchovný bulvár, ponúkajúci lacné, povrchné a stále nové informácie, ktorých jediným cieľom je pritiahnutie záujmu čo najväčšieho počtu poslucháčov, čitateľov alebo priaznivcov. Deje sa tak buď pre peniaze, alebo pre uspokojenie osobnej ješitnosti ľudí, hrajúcich sa na duchovných majstrov. Tadiaľto však cesta k skutočnému vedeniu a pravému duchovnému vzostupu nevedie.
Skutočné vedenie totiž nevzniká na základe honby za čoraz novšími a zaujímavejšími informáciami, ale iba na základe prežívania toho, čo je pravdivé a naozaj hodnotné. A k tomuto prežívaniu sa môžeme dostať iba tak, že sa budeme snažiť to pravdivé a hodnotné žiť. Žiť do takej miery, že sa to stane súčasťou nášho uvažovania a jednania.
To teda znamená, že pravé a skutočné duchovné vedenie ku nám prichádza iba prostredníctvom žitia pravdy a skutočných hodnôt a nie prostredníctvom neustálej honby za novými a zaujímavými duchovnými informáciami. Na základe nich môžu byť ľudia iba informovaní, avšak pravé vedenie im chýba.
A oni to jasne cítia! Ich duša je hladnou a smädnou, avšak tento svoj vnútorný hlad a smäd sa snažia uspokojiť iba zvýšenou honbou za ďalšími novými duchovnými informáciami. Nie prednostne upriamením sa na vlastný, každodenný život, naplneným úsilím o pravé hodnoty.
No a jednou z najelementárnejších a najpodstatnejších hodnôt tohto druhu je láska a úcta k blížnemu ako k sebe samému, prejavujúca sa tak, že sa nikdy nesnažíme inému človeku činiť to, čo by sme nechceli, aby iní činili nám.
Toto je základ a podstata! Na tomto stojí alebo padá náš skutočný duchovný vzostup a naše skutočné duchovné napredovanie!
Dokonca sa dá povedať, že ten, kto dokázal vo svojom živote zrealizovať práve toto má z duchovného hľadiska úplne všetko. A naopak, komu práve toto chýba a na toto zabúda, ten aj keby mal hoci aj všetko ostatné, nemá v podstate nič.
Mnohí duchovne hľadajúci, ktorí sa zaplietli do osídiel duchovného bulváru povedia, že o potrebe lásky k blížnemu ako k sebe samému predsa veľmi dobre vedia. Áno, sú to veci notoricky známe, ale veľkou otázkou zostáva, nakoľko sa naozaj stali realitou nášho každodenného života? Nakoľko to naozaj žijeme a podľa toho sa vo všetkom riadime? A nezabúdame snáď pomaly pre more tých všetkých ostatných duchovných informácií práve na toto najpodstatnejšie? Nedostáva sa to v našom vedomí a v zornom poli nášho vnútorného obzoru pomaly ale isto niekde do ústrania?
Pretože však pravé duchovné vedenie je podmienené našim životom podľa skutočných hodnôt a nie štúdiom kníh a naháňaním sa za informáciami, pretože pravé duchovné vedenie je podmienené snahou o dosiahnutie skutočných hodnôt v našom každodennom živote, preto nás toto pravé a skutočné vedenie stále obchádza. To čo zostáva sú iba povrchné, plytké a bezcenné informácie, ktoré nám ponúka duchovný bulvár ako náhradu za pravé vedenie.
A pretože to najpodstatnejšie nebolo nami ešte doposiaľ uvedené do každodennej reality, je práve o tejto skutočnosti potrebné neustále hovoriť a neustále ju opakovať.
Kto však práve toto hovorí, kto neustále poukazuje na podstatu a kto sa preto nehodlá spríjemňovať iným ich voľný čas novinkami a zaujímavosťami, ten sa žiaľ nestretáva s veľkou odozvou. Lebo pre ľudí nie je dvakrát populárne ani zaujímavé neustále nabádanie k návratu k podstate všetkej duchovnosti, ktorá nebola doteraz v každodennom živote zrealizovaná. Pritom však pôsobí veľmi paradoxne, keď na jednej strane vieme, alebo lepšie povedané sme informovaní o mnohých tajomstvách medzi nebom a zemou, ako i o mnohých duchovných pravdách a súvislostiach, avšak na druhej strane sme do praktického života neuviedli ani tie najelementárnejšie základy.
Takáto je žiaľ holá pravda o ľuďoch a o ich duchovnom „vedení“. Preto veľká česť každému, kto odmietne byť poplatným všeobecne rozšírenému trendu prázdnej dychtivosti po duchovných senzáciách. Každému, kto si uvedomuje, že ľudia chcú iba požadovačne „vedieť“ stále viac a pritom neovládajú ani „abecedu“. Každému, kto si hlboko uvedomuje, že na praktické uskutočnenie tých najelementárnejších duchovných právd sa neustále zabúda a preto doteraz ani nemohli byť nikdy zrealizované v bežnom, každodennom živote.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Kliatba ustavičného zahmlievania Pravdy
Na svojej osobnej ceste k Pravde sa musí človek naučiť deliť obrovské množstvo duchovných informácií, ktoré nás môžu priam zahltiť, do dvoch základných kategórií. Na informácie zásadného významu, majúce rozhodujúci vplyv na duchovný rast a na informácie, alebo skôr zaujímavosti, ktorých poznanie, prípadne nepoznanie nemá v zmysle priamej cesty nahor takmer žiaden význam.
A práve dnešná doba sa vyznačuje prílevom nesmierneho množstva informácií, teda aj duchovných, v ktorých sa môžeme bez správneho výberu priam utopiť a paradoxne, predsa zostaneme smädní, pretože skutočnej, osviežujúcej a občerstvujúcej Pravdy v nich skoro vôbec niet, alebo iba kde tu zopár kvapiek.
Prebytok duchovných informácií v dnešnej dobe je však svedectvom pokrivenosti človeka, ktorý chce dychtivo vedieť stále viac, pričom skĺzava do povrchnosti a prehliada to najpodstatnejšie. Tie tisícky kníh, tiesniacich sa na policiach s ezoterickou literatúrou v kníhkupectvách nie sú v podstate ničím iným, ako pomníkom ľudskej pýchy a domýšľavosti. Neraz iba mätú vážne hľadajúcich a znemožňujú im nájsť skutočnú Pravdu, vyznačujúcu sa prostotou a jednoduchosťou.
Len sa totiž hlbšie zamyslime nad skutočnosťou, že veľkému Tvorcovi univerza stačili na vyjadrenie Jeho Vôle a požiadaviek voči ľudstvu dve kamenné tabule Desatora. Taktiež po pôsobení jeho Syna Ježiša zostali štyri útle spisy evanjelií, ktoré spolu dovedna tvoria knižku neveľkého rozsahu.
Žiaľ, pýcha a domýšľavosť ľudí zahmlili prostotu a jednoduchosť Pravdy, prichádzajúcej zo Svetla a v množstve kníh, výkladov a traktátov sa nakoniec Pravda celkom stratila.
Vzhľadom k poznaniu povahy ľudí však bolo takéto niečo zo Svetla predvídané. Bolo predvídané že tak, ako židia pod množstvom svojich vlastných ľudských rozumových „právd“ pochovali Pravdu prinesenú Mojžišom, že práve takýmto spôsobom raz kresťania pod nánosom dogiem a teologickej učenosti zakalia čistý jas Kristovej náuky.
Ako jedna z veľkých milostí bol preto ústami Krista zasľúbený príchod Ducha Pravdy. Osoby, ktorá má ľuďom darovať v čase najväčšieho, nimi vytvoreného zmätku opäť čistú a neskalenú Pravdu. Má sa tak stať tretí, posledný krát a táto Pravda bude predstavovať jedinú cestu k Svetlu. Cestu von z bludiska falošných názorov, pojmov, dogiem, duchovných senzácií a dezinformácií, pútajúcich a zadržiavajúcich ľudí v ich skutočnom duchovnom vývoji.
Hľadať a nájsť túto Pravdu, pochopiť ju a naučiť sa podľa nej žiť je momentálne tým najdôležitejším, čo vôbec jestvuje v našom živote.
class=“postlink“ href=“http://kusvetlu.blog.cz/“> http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.
Tvoja reakcia